Neviem, kam idem a čo so mnou bude (12. kapitola)

Táto kapitola je z románu Príbeh muža od Pavla “Hiraxa” Baričáka, ktorý oficiálne vyjde 11. 11. 2011 o 11 hodine, 11 minúte a 11 sekunde. Každý utorok o 11 hodine, 11 minúte a 11 sekunde pribudne na blogu Martinus.sk jedna kapitola, takže ak ste prívrženci internetového čítania, nech sa páči…?

Čas robí zázraky. Každý problém sa postupne utíši, ostré hrany vzťahu sa obrúsia ako dva stále na seba pôsobiace balvany. Áno, ten plešivec mal pravdu, život sa zastaviť nedá. Je to neustále prúdiaca energia, ktorá poháňa veci vpred, mení ich, tvaruje a je jedno do čoho. Aj do skazy.

Chcel som to vrátiť späť, nejako utíšiť tú zavýjajúcu vec, otupiť krvilačný bodák minulosti. Ale možno to chcela len časť mojej bytosti. Niekde vo mne zostal schovaný človiečik, ktorému to bolo všetko jedno. Mal to v riti, čo so mnou bude, ako sa budem správať k žene a k Matúškovi. Nezamýšľal sa, či o tom povedať Ivanovi, pravému otcovi malého, a že po nejakých rokoch budeme s Radkou nútení riešiť tú istú otázku, pred ktorou stáli aj moji rodičia, teda či klamať, alebo povedať jednému mladému človeku pravdu. Ten negatívny vo mne sa netrápil súvislosťami, prečo synovia kopírujú život svojich otcov a dcéry robia podobné životné prešľapy ako ich mamy. Nebol zvedavý, či je náš rod prekliaty, keď synovia nemajú právo byť vychovávaní pokrvnými otcami. Na celej čiare rezignoval, opustil sa.

Zanechal som nič neriešiace úvahy, prečo na posratého spadne ešte aj hajzel. Prečo druhé pozvanie do Danteho pekla prišlo práve v momente, keď som si myslel, že už nemôže prísť nič horšie. Prečo dopadla ďalšia rana nekompromisného sekáča. Neviem, ktorý ďas kreslil moju osudovú čiaru, ale musel sa dostať ku kurva dobrému fetu. Už ma nezaujímalo, ako to, že v tej najväčšej harmónii prichádzajú najbolestnejšie skúšky a neistoty, prečo musí na najkrajšej životnej žiare prísť zákonite výpadok energie. Prestal som sa pýtať, prečo sa bratia vadia medzi sebou, sestry si nevedia prísť na meno, vlády sa menia akosi prirýchlo a tá novšia kradne viac a uzákoňuje čoraz horšie zákony ako tá predošlá. Zmieril som sa s tým, že koľajnice môjho vlaku nevedú do mesta harmónie, lebo to jednoducho neexistovalo.
Pripadal som si ako herec v dráme, ktorú pre mňa napísal niekto veľmi krutý, lebo život sa mi zo dňa na deň premenil na čiernu dieru. Pažravú a nenásytnú. Strhávala všetko, čo som stihol vybudovať, postaviť, zoceliť, vytvoriť. „Narodil som sa, aby som urazil vlastný osud? Ach, Bože, prečo mi kladieš nesplniteľné úlohy? Čo nevidíš, že už nemám viac sĺz? Nikdy nepochopím tieto lekcie, bež už dočerta s tými tvojimi lejakmi s krúpami a ľadovou vodou, spojenie so Stvoriteľom je pre mňa nadobro neuskutočniteľné…“

Trvalo to mesiac, kým som sa aspoň otočil do stavu, že chcem niečo zmeniť. Áno, žili sme spolu, rozprávali sme sa ako pár, ale akoby sme to neboli my. Do rodiny sa znova vrátila slušnosť, vulgárne slová som úspešne zavrel na zámok. No nespávali sme spolu. Našťastie, Radka bola v tomto ohľaduplná a nechala to tak. Horšie však bolo, že zo mňa nevychádzali ani vyznania lásky či iné nežnosti. Nevedel som sa pretvarovať, hocijako by som chcel. Bolo by to falošné a hrať divadlo som nedokázal, ale hlavne nechcel.

Toto už však bolo aj pre silnú Radku bolestivé a ťažké sústo. To, že bola žena, nemohla nijako zmeniť, takže trápenie nad absenciou miloty často púšťala do vankúša. Veľakrát som prišiel domov a našiel ju plakať. Ale ani vtedy som ju neobjal, nepohladil, nič jej nepovedal. Väčšinou som mlčal. Nie urazene, skôr vyprahnuto, prázdno. Samozrejme, spätná väzba v podobe manželkiných ťažkých výčitiek svedomia nedala na seba dlho čakať. Prichádzali ospravedlnenia, ktorých vety sa viac-menej donekonečna opakovali. Reagoval som slovami napustenými odpustením, ale neskôr som na tento nárek ženinho svedomia prestal reagovať.

Záverečným štádiom vývoja našej krízy boli Radkine prosby, nech sa viac snažíme. Veľmi rýchlo chcela vrátiť to, čo bolo predtým. Tu oázu lásky, pochopenia, smiechu a dobroty. Ale ako som k nej mohol vykročiť vpred, keď nás zrazu oddeľovalo absurdné jazero sledu udalostí, ktoré podpálilo môj rozum a dokonale ho vyradilo z prevádzky. Radka ma prosila, nech spolu navštívime psychológa, vraj tak podobné problémy rieši Amerika a ľudia vyspelej Európy. Odmietol som chodiť za nejakým cvokárom. Nechcel som priznať neriešiteľnosť situácie napriek tomu, že sám som vedel, že sa správame ako vzťahoví analfabeti. Asi som čakal na zázrak, že sa raz zobudím, pobozkám ju, spravím raňajky, pred odchodom do práce sa ešte pomilujeme a celý deň bude moja myseľ podvedome vysielať do kozmu lásku k jedinej žene, jedinému synovi, smerom do nášho bytu voňajúceho šťastím.

Čo sa týka Matúška, ani to nebolo pre mňa ľahké. Poriadne som ochladol. Ťažko budete prosiť ruky, aby hladkali, jazyk, aby rozprával pekné a úsmev navodzujúce slová, keď ste zrazu stratili adresu do jazera lásky, na chodník k vlastnému partnerovi. Často som sa prichytil, že som malého namosúrene udrel po rúčkach, keď robil niečo, čo zvykne dospelých napáliť. Toto predtým nebolo. Vtedy sa mi vynárali spomienky na toho otca turistu, ktorého som videl udrieť vlastnú dcérku, lebo toto je zlé, toto sa nesmie. Bolo to vtedy, keď som sa zoznámil s dedom Ľudom. Toho sme tiež boli pozrieť s nádejou, že na nás preskočí jeho pokoj a láska, ale po ceste domov sme sa stihli so ženou v aute pohádať, takže všetko načerpané dobro bolo hneď preč. Keď máte v sebe tmu, vonkajšie čerpacie stanice vám pomôžu len na čas. Veľmi krátky…

Začal som piť. Ráno sa začínalo panákom, deň pokračoval nejakými pivami, večer končil v znamení fľaše vína. Za volant som sadal vysmiaty s tým, že kto schuti vypije, nenafúka. Lenže ja som raz tak fúkol, že policajtom vybehli oči, akoby som im pristúpil vajcia, a potom mi oni na dva roky vyfúkli vodičák. Odmietol som sa pred otcom pokoriť a prosiť ho, nech to vyžehlí. Stálo by ho to jeden telefonát, mňa premenu na handru. Napriek tomu, že som sa tou handrou už vcelku úspešne stával, pred rodičmi zostal som hrdý. Veď som ani nechodil na návštevy za mamou a otcom, celkovo som sa prestal s rodinou stretávať. Tak čo som chcel naprávať, keď som prestal komunikovať? So súrodencami som si občas vymenil suchý mail, a aspoň tak sa oklamal, že niekoho mám. S otcom to tým pádom bolo nula bodov. Jedine za mamou som občas vybehol do práce alebo sme sa stretli v meste na káve. Pardon, ja pri víne…

Nikomu sme o tej veci nepovedali, dokonca ani rodičom. Hanba by síce padla, samozrejme, na ženu. Ale ani ja som si dvakrát netúžil vychutnávať, aké je to byť za hlupáka či ublíženého. A už vonkoncom som nechcel, aby ma ľutovali. Mojej mužskosti sa priečilo čítať zo všetkých očí smútok či škodoradosť: Aha, neplodný chudák. Mama síce vyzvedala, prečo som sa vtedy na pár dní odpil od rodiny, lebo to nebolo mojím zvykom. Nič som jej na to nepovedal. Domýšľala si, že je to pre tú zamlčanú pravdu o mojom skutočnom otcovi, a ja som ju v tom omyle lacno nechal.

Moje pijanstvo sa behom polroka vypracovalo do celkom slušných rozmerov. Nebolo týždňa, keď by som sa aspoň raz-dvakrát ukážkovo nerozbil. Samozrejme, z tých opíc som sa hrabal opätovným popíjaním. Zo začiatku si Radka myslela, že je to normálna reakcia zroneného samca, a nepapuľovala. Lenže po čase, keď moje alkoholické nálety začali vplývať aj na život ostatných členov rodiny, pridala k túžobne odporúčanému psychológovi aj ďalšieho doktora. Veď komu by sa páčilo žiť s človekom, ktorý sa domov vracia v noci, robí hrmot, lebo sa snaží spraviť si nejaké jedlo, je neustále mrzutý, zádrapčivý, nervózny, smrdí chľastom, cigaretami, fajčí škatuľku denne, neustále vypytuje prachy, vynecháva v práci, pretože jeho oťapený rozum si myslí, že keď sa to zvládlo včera, tak to okolie vrátane neho samotného nejako dobojuje aj dnes.

Alkohol síce slušne umlčoval vnútornú bolesť, ale otvoril vráta obludnému pesimizmu, frflaniu, agresivite, klamaniu, egoizmu, sebectvu. Vo všetkých som začal vidieť vinníkov, a aj keď za danú vec evidentne nemohli, vždy sa našla nejaká iná záležitosť, ktorej sa mohli chytiť moje výčitky. Do nášho bytu sa vrátil krik, zúrivosť, zloba, nadávky, ženin aj Matúškov plač. Pomaličky, ale isto sa zo mňa stával tyran a vtedy sa ozvalo niečo dobré, ktoré neviem, akým zázrakom vo mne prežilo, že toto som predsa nechcel. Prial som si neveriť ľuďom, mať ich na háku, ignorovať celý svet vrátane najbližších, ale škodiť a ubližovať som im v žiadnom prípade nechcel. Túžil som napĺňať vlastné nešťastie, ale nechcel som ho spôsobovať iným. Rovnica mi akosi nevychádzala. Žiaľ, inú som nemal.

Keď sa raz Radka v noci zobudila na smrad šíriaci sa zo zhorených párkov a mňa našla spať posediačky, čelom opretého o kuchynský stôl, povedal som si dosť. Napísal som žene list:

Milá Radka,

odchádzam, lebo tak to bude lepšie. Už vedľa teba nežije muž, ktorého si spoznala. To si už asi dávno spozorovala. Je to iný človek, ktorý si raz praje, aby sa niektoré veci nestali, no inokedy si zasa želá, aby tu už nebol. To si si už asi takisto všimla… Nechcem vám ubližovať a ja čoraz viac skôr iba škodím, ako prikladám ruku k dielu. Nevyčítaj si už, čo si spravila. Stalo sa, čo sa asi stať malo. Len si si vybrala zlého muža, ktorý v sebe nedokáže otočiť niektoré skutočnosti. Neviem, kam idem a čo so mnou bude. Prosím ťa, nehľadaj ma. Materiálne veci vyriešime neskôr, zatiaľ slobodne všetko užívaj. Ak sa za mnou nezavrie hladina, ozvem sa.

Zabudni na mňa, vypáľ ma zo svojho srdca, nepatrím tam už. Si stále krásna žena a ja verím, že čoskoro stretneš muža, ktorý ťa bude milovať a stane sa pre malého dobrým otcom. Nie ako ja…

Lukáš

Tieto riadky som nechal ležať na mojej Golgote, na soľou zmáčanom gauči následkov bežnej ľudskej nevery a odišiel som. Skutočne som nevedel, kam pôjdem. Nerozmýšľal som, čo so mnou bude, len som cítil, že tadiaľto cesta nevedie, lebo zabiť som nechcel. Jedine ak seba.

Buďte šťastní, Hirax

Zaujímavé linky:

Zomieram, tak sa poďme aspoň zoznámiť (1. kapitola)

Hirax vydá svoj ďalší román na martinusáckom blogu! Začína dnes!