Choď, lebo nestihneš (13. kapitola)

Táto kapitola je z románu Príbeh muža od Pavla “Hiraxa” Baričáka, ktorý oficiálne vyjde 11. 11. 2011 o 11 hodine, 11 minúte a 11 sekunde. Každý utorok o 11 hodine, 11 minúte a 11 sekunde pribudne na blogu Martinus.sk jedna kapitola, takže ak ste prívrženci internetového čítania, nech sa páči…?

Tri dni som sa ožieral na blato a spal na najlacnejšej ubytovni. Vysedával som v jednej krčme na mestskej periférii, v klasickej sídliskovej búde bez aury. Lial som do seba množstvo panákov, fajčil siedmu od tretej, hádzal mince do výherných automatov, svoju dušu do kalu. Bočil som od ľudí, vyhýbal sa stolom, kde tiekli náreky, nadávky, krčmové chvály, vystatovania, hrali sa karty či pod stolom dráždili penisy. Bol som ožran samotár, rohový pozorovateľ, neustále podnapitý podivín, ktorému sa zrak s pribúdajúcim alkoholom menil na oči psychopata.

Svoju bolesť som si verne strážil, nepúšťal ju zo seba. Nikomu som z môjho pokazeného pecňa osudu neodkrojil ani za krajec, priam chorobne som si ho strážil. Bol to môj bôľ, môj hrniec smoly, v tomto som bol skupáň. A dobre som vedel, že do konca života ťažko stretnem niekoho, komu uverím, a kto si zaslúži počuť skutočný príbeh muža, ktorý odmietol vstať, ba, naopak, učil sa, ako sa čo najrýchlejšie pochovať zaživa.

Ráno som chodil na firmu zhrabnúť tržbu a ponadávať, ako to ide zle a či tým ľuďom nedrbe, keď sa dali dokonale vypatlať mediálnymi sračkami o hospodárskej kríze, a preto nič nekupujú. Že za všetko môžu zasraní politici, ktorí namiesto toho, aby upokojili ľudí, prihriali si na vlne hospodárskej recesie polievočku. V skutočnosti som robil to isté. Nepohol som ani prstom, neinvestoval do reklamy, nerobil akcie. Všetko som to zbabelo hodil na krízu – cecok sa jej zapálil, tak som ju kompletne podojil. Drísty chalanov, že by bolo dobré dokúpiť tovar, som nevnímal, len som niečo zahundral, že to spravím z domu. No z krčmy asi ťažko niečo naklikáte do webového košíka. Tam sa nakupuje jedine do seba, a to sa potom občas zjavia hviezdy na oblohe aj počas dňa. Samozrejme – každú noc pred zaspatím som nezabudol svojich anjelov poprosiť, nech je zajtra ešte horšie.

Asi na štvrtý deň od úteku z vlastnej oázy dobra a lásky prišla chuť navštíviť deda Ľuda. Túžil som zmeniť prostredie, a tak som kúpil fľašu čerešňovice a sadol na dedinský modrák.

Jedine tam v tej čarovnej chalupe, ktorá na mňa pôsobila hypnoticky očisťujúco, som to zo seba pustil. Sedel som za tým istým stolom pokrytým dolepeným umelým obrusom a rozprával tým maľovaným jabĺčkam o mojich dvoch otcoch, o mojej neplodnosti, o zrade mojej ženy, ktorá ma dohnala k odchodu od rodiny. O mojom pití, o mojej bezmocnosti, o mojej neviere v život, ľudí, lásku, o mojej potrebe byť zajtra nešťastnejší ako dnes a viac šťastný teraz ako o dva dni, o mojej silnej túžbe zomrieť. O tom, že padám na dno a dúfam, že si oň roztrieskam hlavu, nos, zuby aj dušu. Že v mojom vnútri hrajú iba smutné piesne, že slnko pre mňa poslednýkrát vyšlo pred pol rokom a som zmierený, že dožiť musím pri zubatom mesiaci. Že moje oblaky sú krvavé, vietor vražedný, vzduch horúci, vody studené.

A starci trpezlivo počúvali. Boli ako indiánska rada starších, žiadnym gestom mi nenaznačili prekvapenie. Naplnil som ich tým, čo som prežíval, svojím životom – boli tým do poslednej bunky živí. No mlčali, lebo ako múdri ľudia vedeli, že tu sa v prvom rade musí nájsť cesta, ako mi to povedať. Jedine dedo Jožo občas kýchol a jeho priateľ mu pomohol utrieť sopeľ do servítky, nech nevyzerá ako trojročné decko, ktorému trčí z nosa sviečka. Okrem tohto gesta starých detí sedeli ako päť peňazí.

Liehové ovocie som pil sám. Jožo nemohol, dedo Ľudo počas roka nepil, skutočne si vypil len raz za rok, na výročie úmrtia svojej nebožky. Keď som skončil, pol fľaše bolo preč.

– Lukáško, neviem… – prerušil dedo Ľudo mrazivé ticho.

– Nik nevie, to jediné viem… – povedal som.

– Vieš, v našej dedine sa diali aj zlé veci. Aj vražda tu bola, i ľudia sa vešali.

– Prečo? – vyzvedal som.

– No prečo, prečo? Pre majetky. Komunisti prišli, rozorali lány. Len si predstav – jeden deň máš statok, dve kravy, koňa, tvrdo hrdlačíš na svojej pôde, aby sa rodina dobre mala, všetci, ešte aj deti, robia od svitu do mrku… veď nič na svete nie je zadarmo. No a na druhý deň nemáš nič. Zamestnajú ťa na štátnom majetku a ideš robiť na svoje pole, ale už nie je tvoje. Nevieš, pre koho robíš, a dostávaš korunu na hodinu. Veru tak, v päťdesiatych rokoch sa toľko zarábalo. A šéf ti je najväčší dedinský podlizovač, komunista, ktorému sa nikdy nechcelo pracovať, len dobre vycítil, odkiaľ fúka vietor. Traja sa tu obesili.

– A keď prišli pre Židov, – pridal sa Jožo, – povedz mu to…

– To som ja bol ešte malý chalan. Bola tu jedna rodina, všetci sme dobre vychádzali. Najprv si museli hviezdu prišiť a potom ich všetkých odviezli do mesta. Nik ich už nikdy nevidel. Vraj išli do Poľska a tam ich zabili, – dokončil dedo Ľudo a chvíľku bolo ticho.

– Mňa život naučil, že treba veci dávať na poriadok, – vyslovil po chvíli dedo Ľudo.

– Tak, tak, – zachrchlal Jožo, pričom sa prekrásne detsky usmieval.

– Plodnosť neopravím, otec ma nechce vidieť, pravého otca nechcem vidieť ja, odchodom od ženy som spravil to najlepšie, čo som mohol… – klamal som, lebo tomu som vtedy skutočne veril.

– Ja viem, že ti je ťažko. Ale veľa by ti nedalo stretnúť sa s oboma otcami a porozprávať sa… Tak doteraz ľutujem toho, čo sa stalo medzi mnou a Ďurom, – začal svoj príbeh dedo Ľudo.

– Tak, tak, – odkašľal dedo Jožo.

– A čo sa vám stalo? – vyzvedal som.

– Vieš, za našich čias to bolo medzi mužom a ženou ináč. Ja a Marienka sme nemali byť svoji. Marienka mala byť Ďurova. To Ďurov a Marienkin otec sa v krčme dohodli, že spoja svoje polia, lebo mali rovnako majetkov, že dcéra jedného a syn druhého sa stanú manželmi, i keď celá dedina vedela, že viem na nej oči nechať a aj jej srdce spieva len o mne. Ušli sme. Na východ… tam sme sa vzali. To, čo ti teraz hovorím, sa v tom čase rovnalo veľkej nehoráznosti, odporovať rodičom sa nemohlo. Lenže život v cudzom kraji bol pre nás ťažký, smutný. Čo sme zarobili, ledva stačilo na prežitie. Ale boli sme šťastní, zamilovaní, svoji. Deti sme mať síce nemohli…

– Tiež ste nemohli mať deti? – chytil som sa rýchlo známeho prekliatia.
– Hej, ale vtedy sa to neriešilo. Proste sa to muselo prijať, inej cesty nebolo. Poplakali sme si a šlo sa ďalej.

– Tak, tak, – zakašľal Jožo.

– Lenže Boh počul naše prosby, poslal za nami tetku Vierku, ktorá náhodou cestovala cez naše mesto a stretla nás. To ona nám prezradila noviny, že zlosť už rodičov dávno prešla, že im chýbame, že celá dedina smúti, že ak nájdeme odvahu, všetci budú radi. „Všetci?“ spýtal som sa jej. „Aj Ďuro?“ Odvetila, že Ďuro už má svoju ženu a tri deti… že sa máme vrátiť, – dopovedal dedo, nadýchol sa a až potom pokračoval:

– Vrátili sme sa. Bolo trochu otcovského hundrania, že kto to kedy videl veselie bez rodičov, ľudí, zábavy… Ale ináč bolo, ako povedala totka. Len ten Ďuro… – naznačil tajomne dedo.

– Tak, Ďuro, – zachrčal Jožo a znova si kýchol.

– Radšej sme sa obchádzali, lebo z očí mu šla zloba. Keď si vypil, pálenku mi v krčme špliechal do očí, vysmieval sa, že nemôžeme mať deti, urážal mňa i Marienku. No ja som sa držal, nemám násilnícku povahu. Iba raz, keď som si veľa vypil, sto čertov do mňa vošlo. Bolo to v šenku, večer… no dorúbal som ho ako psa, i peru som mu rozťal, prst zlomil, obočie natrhol. Nespoznával som sa, premenil som sa na zviera… Keby ma chlapi neodtrhli, musel by som si to odsedieť, – hovoril kajúcne dedo Ľudo.

– Tak veru, riadne si ho zmaľoval, – potvrdil Jožo.

– Odvtedy bol pokoj. Už ohováral iba poza chrbát a aj to čoraz menej. Ale slova sme spolu nepreriekli. Tridsať rokov sme sa nepozdravili, neutrúsili vetu, pohľad si neopätovali. Mrzelo ma to. Ťažilo ma, že som ho dobil. Aj som sa mu chcel veľakrát ospravedlniť, ale nedalo sa mi. Bolo to dobré aspoň na to, že som od tej ruvačky prestal piť. Na a keď ho zavalilo v lese, prvý som tam bežal. Skákal som cez stromy, padal… Dobehol som k miestu nešťastia celý spotený, doškriabaný od konárov. No Ďuro už nežil. Nič nebolo platné, že som sa mu tam ospravedlnil, že som tam pred chlapmi plakal, nech mi odpustí… tú bitku, aj že som mu ženu zobral, že ináč sa nedalo, že Boh tak chcel, že Božia láska nás spojila s Marienkou, že niet silnejšej sily ako ten zázrak, s ktorým sme sa k sebe narodili. Ale už bol mŕtvy. Oči upieral k nebesiam, z brucha mu tiekli črevá, krv presakovala košeľou, ktorou ho prikryli. Nepočul ma. Nestihol som to. Pery mal modré, nič neodvetil. Keby sa dalo, vrátim čas, pokľaknem pred ním a všetko dám na poriadok, – dokončil dedo Ľudo svoj príbeh a mne sa ho chcelo objať a poďakovať mu. Za to, že je a že som ho stretol.

– Choď, lebo nestihneš, – vyprevádzali ma dedove slová na zastávku.
Šiel som. Hlava mi šedivela od panickej hrôzy, mala už dosť oceľovej životnej brúsky, ktorá sa bez opýtania drzo vybrala na prechádzku priamo cez záhradu môjho srdca. „Vieš, ako to býva? Kto je hore, s tým to kýva,“ vrátili sa mi z detstva slová mamy. Ťažko som mohol sedieť na vrcholci a s prehľadom sa kochať výhľadom na rozľahlé pastviny ducha, keď som sa zakrvavenými rukami hrabal vo vlastnom brlohu tesne pod koreňmi pňa. Prial som si bodnúť trubicou z vysávača do oka Boha, zízajúceho na mňa z kosoštvorca, ktorý sa ma neustále snažil formou životných bolestí inteligentne oplodniť. Zaumienil som si, že ho prekvapím, naseriem a navštívim svojich otcov. Oboch.

Buďte šťastní, Hirax

Zaujímavé linky:

Zomieram, tak sa poďme aspoň zoznámiť (1. kapitola)

Hirax vydá svoj ďalší román na martinusáckom blogu! Začína dnes!