blog

Celý deň pošepky (14. kapitola)

utorok 26. júla 2011 11:11
Ut 26.07. 2011 11:11

Táto kapitola je z románu Príbeh muža od Pavla “Hiraxa” Baričáka, ktorý oficiálne vyjde 11. 11. 2011 o 11 hodine, 11 minúte a 11 sekunde. Každý utorok o 11 hodine, 11 minúte a 11 sekunde pribudne na blogu Martinus.sk jedna kapitola, takže ak ste prívrženci internetového čítania, nech sa páči…?

– Kto je? – ozval sa otcov hlas spoza dverí.
– Ja, Lukáš, – povedal som nesmelo.
– Čo chceš? – zahučal otec, ale dvere neotvoril.
– Rozprávať sa, – snažil som sa poslúchnuť dedovu radu.
– O čom?
– Otec, veď otvor, – začal som si pripadať divne, tak som šepkal.
– Vráť sa k žene a daj si svoj život na poriadok. Potom príď a budeš vítaný, – počul som otcov prísny hlas.
– Otec… otvor, – naliehal som potichu.
– Radka sem chodí aj s Matúškom pravidelne, ako sa na rodinu patrí. Nadobro si sa zbláznil? Chceš, aby sa pominula? Takú dobrú ženu máš a takto sa k nej správaš! – padali výčitky od otca, ktorý vonkoncom nevedel o trhline, čo oddelila naše duše.

Mlčal som, nebolo vo mne sily uškodiť Radke a všetko to pravdivo hodiť na ňu.
– No čo, tak nemôžete mať druhé. Zbláznil si sa? Utekať kvôli každej veci z domu… ako malý chlapec. Bože, čo za teľa som to vychoval, – soptil otec cez dvere.
– Otec, otvor, – opakoval som šepkanú vetu, nech ma nezačujú susedia.
– A tvoj syn s tým má čo? To mi povedz! On má trpieť za to, že tebe šibe? A s tým alkoholom si daj pohov, lebo ťa dorúbem! Čo sa ti to podarilo s tým vodičákom? Aby som sa za teba ešte aj hanbil, nepodarok akýsi! Vráť sa k žene a príďte spolu ako rodina, – mlel si svoje otec.

„Rodina, rodina, ako sa vám to všetkým ľahko hovorí! Chcel by som vidieť, čo by si na mojom mieste robil ty. Veď ty by si ju bol s tým tvojím povýšeneckým pohľadom na ženy schopný aj zabiť. To by bolo tvoje riešenie problému. Nemôžem sa tam vrátiť, nechcem šíriť zlo, ako si to robil doma ty. Radšej sa upijem, ale hnusný na nich nebudem. Stalo sa, strávim to, ale žiť s nimi nedokážem. Pochopí ma už niekto?“ spovedal som sa v duchu, lebo s otcom sa rozprávať nedalo. Nepoznal pravdu a videl len jednu stranu, tú svoju. Zakaždým. Názory iných ho nezaujímali, vždy musel vyhrať.

– Zavolaj mi aspoň mamu, – zaprosil som, keď som pochopil, že ak obaja nechcú, snaha jedného je zbytočná. A sčasti som vedel, že nabudúce nebudem chcieť zaručene zasa ja, takže sa asi nikdy nestretneme. Možno v inom živote, za inými dverami. Alebo iba ak by nás spojila nejaká zvláštna udalosť, napríklad tretia svetová vojna alebo potopa celého mesta.

– Spí. A prestaň ju trápiť! – zakričal otec cez dvere.
– Ahoj, – povedal som smutne a kráčal som dolu schodmi. Niečo maličké vo mne ešte dúfalo, že začujem šramot bezpečnostnej retiazky, prasknutie zámky, mľasknutie izolačnej gumy, otvárajúce sa dvere, otca, mamu, obývačku, maminu štrúdľu, že dostanem priestor zakopať vojnovú sekeru. Že vyslovím slová, ktoré som skutočne chcel povedať. Ako ma mrzí moja posledná nespútaná reakcia, hnev, krik, nadávky, že to beriem späť, že už chápem ich situáciu, lebo som sa do nej neblaho dostal aj ja, ale viac už nepoviem, a že chápem, že sme sa všetci ocitli v podivne rozohranej partii. Že by som občas rád prišiel na návštevu, ale neviem, čo bude so mnou a s mojou ženou, tak nech sa do toho násilne nestarajú, že takto to teraz je a uvidí sa.

No nič z toho sa nestalo. Kráčal som štyri poschodia peši a niesol si na chrbte ďalšiu životnú stigmu. Divný otec, divný Janko, táto rovnica vychádzala dokonale aj s kontrolným výpočtom. Chcelo sa mi poplakať si na niekoho pleciach a úprimne sa vyžalovať, že som nikomu neublížil, no napriek tomu mi bolesť láme nohy. Že strácam svoje fyzické vyjadrenie božského odlesku, aj keď som nikomu nepichol zradný nôž do hrude. Že som sa len pred časom narodil, chvíľu tu požil, ale kým som stačil dotrhať lupene sedmokrásky, stal som sa znenazdajky utrápeným Robinsonom, ktorému vlastný Piatok v spánku pobil hlinené hrnce, zboril chalupu, ukradol kravu a ešte aj doviedol k posteli hordu zúrivých nepriateľov.

Stretnutie s mojím pravým otcom som nechal radšej na neskôr, jeden kopanec na deň stačil. Šiel som do šenku, chytil si v prítmí posledný stôl a dal si pivo s rumom. Bol začiatok mája, vonku sa oteplilo. Ľudia chodili na prechádzky do prírody, krčmy boli okolo obeda prázdne. Sedeli v nich iba zblúdilí, závislí, sklamaní, utáraní, nevyliečení, začínajúci chorí, ktorí by si v žiadnom prípade nepriznali pravdu, že pijú veľa. Boli tam rôzne indivíduá, len nie smädní.

Nakoniec som si kúpil fľašu, čo bolo, akoby som si kúpil celý liehovar. Alkohol som už pil ako vodu. Stekanie čertovej žieraviny hrdlom bol môj posledný výkrik tesne pred konečným činom gaunera, spoveď oplana, ktorý sa odmietol zbaviť pocitu viny za tých, ktorí mu zhasli svetlo. Nemal som ako presvedčiť svoju dušu, že mimo tela sa ešte nachádza nejaký svet, pre ktorý sa oplatí nezdivieť. Vnútro mi obrástlo pancierom, plahočil som sa zbitý životom a dokonale sa presvedčil, že toľko faciek neschytal predo mnou snáď nik. Všetkého som sa zbavil, odmietol som prejaviť záujem o hocijakú činnosť. Vyhorel som do tla ako ukrajinské palivo, ešte aj na masturbáciu som bol príliš osamelý. Umrel som v priamom prenose, ktorý nikto nesledoval. Veď koho by zaujímal niktoš.

Po pár hodinách od rozlúčky s fotrom som nevedel, či som u neho bol a skutočne sa s ním rozprával iba cez dvere, alebo to bol len sen. Ani pochmúrni chlapi, ktorí sedeli v krčme, v skutočnosti možno vôbec neboli pehatí. To sa im len niekto vysral do ventilátora.

– Ach, koľko veľa beznádeje je v takom malom človeku… Nie, to nemôže byť pravda. Každý rodič by synovi otvoril… Aj keby bol na neho nahnevaný. Toľké mesiace sa nemôže hnevať, to je nezmysel, – opito som sa čvachtal vo vlastných halucináciách a sľúbil si, že zajtra tam naozaj pôjdem.

Niekedy v tomto období som totiž začal zabúdať a rozprávať sa sám so sebou. Pošepky…

Buďte šťastní, Hirax

Takže milí Martinusáci, nezabudnite! Každý utorok o 11. hodine, 11. minúte a 11. sekunde bude na našom blogu publikovaná ďalšia kapitola najnovšieho románu Pavla Hiraxa Baričáka – Príbeh muža a to až do úplného konca, ktorý nastane o 55 týždňov neskôr. Knižnú podobu knihy si budete môcť kúpiť už v novembri, ale až dovtedy bude toto jediné miesto, kde si budete môcť užiť pravidelnú týždennú dávku Hiraxa. 🙂 Všetky doteraz vydané kapitoly si môžete vychutnať priamo TU. 🙂

Zaujímavé linky:

Zomieram, tak sa poďme aspoň zoznámiť (1. kapitola)

Hirax vydá svoj ďalší román na martinusáckom blogu! Začína dnes!