Vincent Šikula: Pero alebo lesný roh?

Sú ľudia, ktorí čakajú roky na povestný kopanec od múzy. No a potom sú takí, ktorých kopnú a to hneď dve naraz. Muzicky príťažlivým bol zjavne aj Vincent Šikula. Tomu z umenia učarovala hudba aj literatúra. Viete si predstaviť tú dilemu: hudba či literatúra? Šikula si ju predstavil a hneď dilemu zavrhol. Načo hamletovské rozhodovanie tam, kde nemusí byť. Keď ho lákala hudba, tak muzicíroval a keď sa mu zažiadalo literatúry, tak písal.

V rodine Šikulovcov asi nikdy nepanovala nuda. Pri dvanástich deťoch sa to dá vlastne asi len ťažko. Vincent sa narodil do veľmi chudobnej rodiny. Matka Anna väčšinu času trávila pri deťoch a prácami v domácnosti, a občasne vypomáhala na družstve. Otec Alexander, pracoval ako lesný robotník. Práca v hore nepatrila k tým najľahším a v snahe uživiť 12 hladných krkov sa veru otec musel so sekerou poriadne obracať. Napriek tomu, že povolanie drevorubača bolo značne vyčerpávajúce, stíhala sa hlava rodiny venovať aj svojmu koníčku – hudbe. Vincentov otec hrával v obecnej muzike na klarinet. Po večeroch sa občas v dome Šikulovcov poschádzali známi a muzicírovalo sa. Niet teda divu, že viaceré z detí to tiahlo k hudbe. A ani Vincent nebol výnimkou.

Po rozpustení nitrianskeho kláštorného gymnázia, na ktorom Vincent študoval, a návrate do rodného Dubového pri Modre sa zapísal na miestnu novovzniknutú hudobnú školu. Po vzore otca sa  prihlásil na klarinet. Keďže však pochádzal z chudobnej rodiny a na vlastný kvalitný nástroj nemal peniaze, cvičil len veľmi sporadicky. Neskôr však presedlal na lesný roh, ktorému sa potom venoval aj v ďalšom štúdiu na konzervatóriu. Po krátkej učiteľskej kariére na modranskej hudobnej škole Vincentove kroky smerujú čoraz zreteľnejšie k literatúre. V roku 1967 sa stáva redaktorom časopisu  Romboid. Toto zamestanie však nemalo dlhé trvanie a po dvoch rokoch redakciu z neznámych dôvodov opúšťa. No záujem o literatúru stále pretrváva. Šikula sa už neuspokojuje len s pozíciou čitateľa, ale nastupujú aj autorské ambície.

Už v raných časoch svojej tvorby sa Vincent Šikula ukazuje ako mimoriadne osobitý rozprávač. Jeho novely sú mimoriadne pestré a svojsky rytmicky plynú. Čomu za to autor vďačí? Nuž, kto by sa už pri zmienke o rytmike nedovtípil, že hudbe? Kto sa náhodou nedovtípil, tak teda hudbe.

Šikula inklinoval skôr ku kratším žánrom. Jeho prvá zbierka Na koncertoch sa netlieska, obsahuje krátke prózy venované časom stráveným na vojenčine.  Pútavosť jeho príbehov spočíva v tom, že je v nich stopa vlastnej skúsenosti, alebo prinajmenšom pozorovania. Jeho príbehy zaváňajú skúsenosťou, reálnou. A preto má čitateľ pocit života. Spracovanie témy je na druhej strane osobité, ale rovnako ako príbeh pútavé.

Šikulovu prvú autorskú fázu završuje novela S Rozárkou. Práve v subjektívne ladenom dielku sa ukázal jeho talent rozviť mimoriadne krehký príbeh živým dialógom a predovšetkým verne  psychologicky zachytiť myslenie postáv. Príbeh mentálne zaostalej Rozárky a zúfalo snažiaceho sa brata Ondreja postarať sa o sestru patrí k jedným z najlepších zo Šikulovho pera. Dojímavý príbeh bez pátosu ukazujúci ľudské zlyhanie, ktoré ale nemožno vyčítať.

Kratšie útvary vystriedal  spisovateľ – hudobník pokusom o románovú trilógiu. Ústrednou témou trilógie je Slovenský štát a Slovenské národné povstanie. Téma, ktorá rozhodne nie je ani zďaleka úsmevnou je však u Šikulu prerozprávaná formou grotesky.

V poslednej fáze svojej tvorivej činnosti sa opäť vracia k témam obyčajného ľudu. A tu opäť vystupujú do popredia jeho rozprávačské schopnosti. V dielach ako Heroické etudy pre kone a Pastierska kapsička sa ukazuje, že Šikula nezabúda na svoje korene a dokáže sa vcítiť do problémov obyčajných dedinských ľudí a súcitiť.

Nuž, hudobník a zároveň spisovateľ. Celkom príjemná kombinácia, nemyslíte? Ak neviete, prečítajte a potom zistíte…