Enja Rúčková: Na šťastné konce neverím.

Spisovateľka Enja Rúčková je známa najmä medzi násťročnými čitateľkami. Jej druhá kniha Risknem to s punkerom čakala desať rokov, kým ju „pustila“ na knižný trh. Dnes má na konte viaceré publikácie, tou najnovšou je Môj nevlastný brat. Autora o nej porozprávala na besede v žilinskom Martinuse, kde tiež prezradila, že tvorí na „spontánnej vlne“ a sama na seba je dosť prísna.

Nerada prezrádzam dej, aby som nepovedala, viac ako je vhodné. Takže to nechám na vás…

Kniha Môj nevlastný brat je trochu iná ako moje predošlé. Ide o svieži, vtipný príbeh. Na rozdiel od predchádzajúcich kníh sa v ňom nevenujem veľmi vážnym témam. Napadlo mi vytvoriť vzťah medzi dvomi mladými ľuďmi, ktorí sú od rána do večera spolu. Stretávajú sa doma, v škole, v telocvični, občas sa aj na záťahu. Prišlo mi to zaujímavé a či sa to podarilo, to už musia posúdiť čitatelia.

Meno hlavného hrdinu je Sethos, po bohovi búrok a chaosu. Zaujímate sa o mytológiu?

Áno, trošku som ju študovala. Najnovšie ma fascinuje Juraj Červenák, ktorý píše fantasy príbehy postavené na slovanskej mytológii. Tak ja som si trošku pozrela tú egyptskú (úsmev).

Ešte ostanem pri menách. Sethos v knihe premenoval hlavnú hrdinku Miriam na Mairim, čím jej dal prezývku. Aj vaše meno Enja je prezývka od vašich blízkych. Máte záľubu v menení mien?

Ani nie, ale dostala som veľmi dobré ohlasy na knihu Risknem to s punkerom, kde hlavný hrdina volá hlavnú hrdinku prezývkou. Čitateľkám sa to páčilo, tak som prezývku použila aj v Mojom nevlastnom bratovi.

Čiže osvedčený recept…

Áno. Keďže Sethos tajil, čo v skutočnosti k Miriam cítil, vyjadril to prezývkou. Dal tým najavo, že ona je jeho, a tak ju aj bude volať po svojom.

Jej sa to však páčilo, či?

To neviem, ale dostala som ohlas od jednej slečny, ktorá sa volá Miriam, že sa po prečítaní knihy vníma ako Mairim.

Dozvedela som sa, že nepíšete podľa scenára, ale „za pochodu“. Nie je to náročné?

Už v škole som mala problém písať slohy podľa osnovy. Keď mi niečo napadne a neschádza mi to z hlavy, viem, že by z toho mohol byť príbeh. Tak tvorím. Ťažko sa to vysvetľuje a asi aj ťažko verí, ale naozaj fungujem na „spontánnej vlne“. Sadnem si za počítač a ide to samé, nerozmýšľam nad tým, čo bude ďalej.

No čo ak si sadnete za počítač a nič?

Pochopím, že príbeh potrebuje dozrieť a nechám to tak. Možno vyjde o rok, ale aspoň bude dobrý.

Nadviažem na „dozrievanie“. Prototyp knihy Risknem to s punkerom ste mali napísaný už v sedemnástich, ale príbeh sa k čitateľom dostal až o desať rokov neskôr. Zato v nasledujúcich troch rokoch vám vyšlo až sedem ďalších kníh. Bol to nával inšpirácie?

Mojím snom bolo stať sa spisovateľkou. Punker vznikol v „podnetnom“ období (úsmev). Čítali ho moje spolužiačky a boli nadšené, hoci som s príbehom nebola na 100 percent spokojná. Dodnes mi to ostalo. Pokiaľ cítim, že tomu, čo píšem, niečo chýba, nechám príbehu čas. Sem-tam sa k textu vrátim, prečítam si ho, niečo v ňom zmením, pripíšem. Takto vznikal aj Punker. Po desiatich rokoch som si povedala, že som s tým spokojná.

V roku 2012 mi vyšli až tri knihy, čo je úplne nenormálne, ale dá sa to vysvetliť. Po tom, ako mi v roku 2011 vydali Risknem to s punkerom, som rok bojovala za to, aby sa na knižný trh dostalo aj pokračovanie príbehu s názvom Čo koho do toho. Za tých 12 mesiacov som však stihla napísať ďalšie dve knihy – Očistný debakel, Most kolibríkov a ešte sa mi podaril aj Žuvačkový kráľ. Nečakala som, že vydavateľstvo pristúpi na tri knihy, ale chceli ich.

Z toho čo ste povedali, mám pocit, že ste na seba dosť kritická. Kým nie ste na 100 percent spokojná s výsledkom, príbeh nepustíte von.

Ako kedy. Žuvačkového kráľa a Môjho nevlastného brata som napísala, ani neviem ako. Išlo to samo od seba.

Môj nevlastný brat končí tak, že by mohol mať pokračovanie. Uvažujete o tom? Alebo necháte pracovať fantáziu čitateľov, nech si domyslia, ako príbeh skončil?

Toto je môj večný problém. Neviem písať závery, ktoré by sa čitateľom páčili. Ale už sa snažím písať happy endy (úsmev). Aby som to vysvetlila, na šťastné konce neverím. No keď som začala písať knihy, ozývali sa mi čitatelia a ja som pochopila, že šťastné konce majú pre mladých ľudí (ktorí nie sú až tak zažratí do reality) význam. Očistný debakel končí dobre aj Žuvačkový kráľ. Pri Mojom nevlastnom bratovi som dúfala, že záver bude stačiť. Ale zrejme nestačí (úsmev).

S pokračovaniami je to na našom knižnom trhu zložité. Vydavateľstvá sa do nich nehrnú. Neviem prečo. Viem ako som bojovala o Čo koho do toho 2. Boli to nervy. Naozaj som už nevládala vnucovať sa, vysvetľovať a argumentovať, prečo knihu vydať. Stačilo – nechcem to zažiť znova.

Dodržiavate určité zvyky pri písaní?

Zvyknem chodiť s poriadne otvorenými očami a so zošitom v ruke. Zapisujem si rôzne situácie, ktoré sa mi neskôr môžu hodiť do príbehu.

Vraj ste si písali denník. Ešte v tom pokračujete?

Už nie, len tie poznámky, keď ma niečo zaujme.

Sú vaše literárne postavy – konkrétne Sethos a Miriam reálne alebo čisto vymyslené?

Je pravda, že v mojom okolí je matka, ktorá má syna s gréckym mužom. Zaujímalo ma, ako vníma, že leto strávi v Grécku a zvyšok roka zarezáva na Slovensku.

Našiel sa vo vašom príbehu?

Nie, to určite nie.

Otvorili ste tému o chlapcovi, ktorý nikde nie je doma. V Grécku sa necíti dobre, na Slovensku je vnímaný ako cudzinec…

Inšpiroval ma článok o dievčati z Brazílie, ktorá má v rodnom liste zapísané, že je Slovenka, no napriek tomu ju jej cudzinecká polícia nechcela umožniť pobyt na Slovensku.

Do ktorých literárnych postáv ste vložili seba?  

Ani do jednej. Možno Žuvačkový kráľ bol ohliadnutie do minulosti, ale ostatné príbehy sú fikcia.

Kto je vaším najväčším fanúšikom a, naopak, kritikom?

Fanúšikmi sú teraz ostatní autori. Spomeniem Mirku Varáčkovú – môže za to, že kniha Láska na dvoch kolesách uzrela svetlo sveta. A najväčší kritik je môj muž. Ale musím ho pochváliť, lebo Môjho nevlastného brata prečítal celého a povedal mi, čo som bola prekvapená, že je to perfektné. Vraj som úplne vystihla, akí sú mladí naivní (úsmev).

Píšete príbehy pre tínedžerky. A čo tak literatúra pre deti?

Moja dcéra chodí na výtvarnú výchovu. Nedávno sa ma jej učiteľka spýtala, či neuvažujem nad tým, že by som písala a dcéra mi urobila ilustrácie. Nuž som otvorená všetkému, ale priznávam, že tvorby pre deti sa obávam. Vraj je veľmi náročná. Ale tak… Keď mi bude dcéra kresliť, tak niečo napíšem (úsmev).