Moderná detektívka a jej autori: Dominik Dán a Mucha

Pri pohľade na moderné spravodajstvo je každému okamžite jasné, čo ľudí fascinuje – vraždy, násilie a brutalita. Niet preto divu, že žáner detektívneho románu patrí k stáliciam literárnej scény, ktorá nestráca na popularite. Napríklad edícia Zelená knižnica vydavateľstva Slovenský spisovateľ patrila kedysi priam k povinnej výbave každej poriadnej obývačky a ešte stále tvorí dominantnú časť mnohých domácich knižníc. Slováci detektívky jednoducho milujú, a preto niet lepšieho autora, ktorým začať novú sériu článkov o modernej detektívke, ako je práve najobľúbenejší autor detektívok na Slovensku – Dominik Dán.

Písať o Dominikovi Dánovi, ktorý býva označovaný aj ako „slovenský Connelly“, je veľmi nevďačné. Napriek tomu, že to je v súčasnosti najpredávanejší a najobľúbenejší slovenský autor, veľa sa toho o ňom nevie. Dominik Dán je len umelecký pseudonym a až na pár ľudí, nikto nevie, kto sa pod ním skrýva. V méd

iách už bolo publikovaných niekoľko rozhovorov s týmto autorom (jeden „rozhovor“ sme publikovali aj my), z ktorých vyplynulo hlavne to, že o svojom súkromní prakticky nerozpráva a ešte dlho nebude. Pár faktov však o sebe predsa len prezradil.

Písať začal už na základnej škole, pričom svoju spisovateľskú dráhu začal kovbojkou. Na strednej škole sa vrhol na trochu náročnejší žáner a v školskom časopise pravidelne uverejňoval poéziu a krátke prózy. Niekedy v tom čase vznikol aj jeho pseudonym Dominik Dán, za ktorým však netreba hľadať žiadny hlbší zmysel, alebo skrytý odkaz. Ako tvrdí sám autor, išlo len o okamžitý nápad. Po strednej škole nastala dlhá odmlka, kedy nepísal vôbec a naplno sa venoval svojej práci v policajnom zbore.

Dominik Dán sa vždy prudko ohradí, keď ho niekto označí za vyšetrovateľa, ale sám priznáva, že v polícií pôsobí už 22 rokov. Za ten čas sa podieľal na vyšetrovaní stoviek vrážd a väčšina prípadov, ktoré opisuje vo svojich knihách, má nielen reálne základy, ale sa aj osobne podieľal na ich vyšetrovaní. A ako každý profesionál, ani Dominik Dán nemá rád, keď si ľudia pletú jednotlivé funkcie v rámci jeho odbornosti, preto sa nám, laikom, len ťažko háda, na akom poste presne pôsobí. S najväčšou pravdepodobnosťou pôjde o pozíciu detektíva, ale ak to nie je pravda, poprosím Dominika Dána, aby mi pokojne poslal email, alebo zareagoval v komentároch, a ja túto informáciu rád opravím. :-)

Ďalej sa o ňom vie, že má menej ako 54 rokov, čo nám zároveň napovedá, že si ešte dlho počkáme, kým nám vyjaví svoju pravú identitu, keďže tak hodlá spraviť až na dôchodku. A aj to len možno. Sám autor „sa priznáva“ k dvom deťom a manželke. Žije

v Bratislave a jeho postavy sú síce založené na reálnych osobách, ale každá je zmesou rôznych ľudí. Ako sám povedal, v jeho románoch vystupuje aj postava, ktorá je nepriamo založená na ňom samom, ale ktorá to je, (samozrejme) tají. Doteraz napísal desať románov, pričom jeho tvorba sa ustálila na dvoch románoch ročne. Toto úctyhodné tempo chce udržať aj napriek tomu, že v súčasnosti spolupracuje ako scenárista a konzultant aj na dvoch televíznych seriáloch a rovnako usilovne sa venuje scenáru celovečerného filmu na motívy jeho románu Nehanebné neviniatko.

Prakticky všetky jeho romány sa odohrávajú vo fiktívnom meste, ktoré označuje ako Naše Mesto, ale každému, kto niekedy žil aspoň krátky čas v Bratislave, je jasné, že sa jedná práve o naše hlavné mesto. Ako väčšina autorov detektívnych románov, aj Dominik Dán má svoje obľúbené postavy, ktoré vystupujú v každom jeho románe. V jeho prípade sa jedná o dvojicu vyšetrovateľov – prvým je Richard Krauz, ženatý, tuhý fajčiar, pravdepodobne najlepší detektív, akého oddelenie vrážd Nášho Mesta má. Druhým je Jozef Fischer zvaný Chosé, nenapraviteľný sukničkár (aj keď v posledných románoch badať určitý posun) s výzorom Španiela, najvernejší Fischerov kamarát, ktorý ho podrží za každých okolností. Týmto dvom detektívom zdatne sekunduje celé oddelenie vrážd, zaľudnené ďalšími charaktermi, ktoré si jednoducho musíte obľúbiť. Či už sa jedná o tučného Váňu, alebo ich najobľúbenejšieho „externistu“ – patológa Lengyela.

Traduje sa, že keď v roku 2002 napísal Dominik Dán svoj prvý román Popol všetkých zarovná, vložil medzi posledné strany románu vlas, aby si overil, či ho vydavatelia vôbec prečítali do konca. Jednotlivé vydavateľstvá postupne odmietali, vlas pretrvával na svojom mieste, až sa Dominik Dán stretol s predstaviteľmi Slovartu. Tí mu dali šancu a z Dominika Dána sa stala hviezda slovenskej literárnej scény. A niet divu, veď jeho romány v sebe spájajú to najlepšie, čo sa dá v oblasti detektívnych románov nájsť – reálny základ, známe prostredie, vysokú znalosť skutočných reálií, sympatické hlavné postavy a vyrovnanú mieru tragédie, napätia a humoru dodávaného hlavne v slovných prestrelkách detektívov.

Recenzia najnovšieho románu Dominika Dána - Mucha

V poradí už desiaty príbeh Dominika Dána Mucha ponúka príjemnú istotu všetkým jeho fanúšikom. Istotu, že sa im bude páčiť štýl, akým je príbeh podaný. Istotu, že hlavní hrdinovia budú sympatickí, že sa opäť bude riešiť vražda v prostredí, ktoré poznáme a v časoch, ktoré sme si všetci zažili. A ak ste sa s príbehmi Dominika Dána ešte nestretli, Mucha môže byť ideálnym začiatkom.

Príbeh sa odohráva počas „prvého slobodného leta“. Píše sa rok 1990 a po celom Slovensku sa darí nielen horúcemu letnému počasiu, ale aj novodobým podnikateľom, ktorí sa odvšadiaľ vynárajú ako huby po daždi. Každý sa snaží zvyknúť si na nový režim, nič nie j

e doriešené, všetko sa mení. Ani na „vraždárskom oddelení“ si nikto nie je istý, či tam bude aj o pol roka. A v tejto atmosfére objavia rybári mŕtvolu mladého dievčaťa. Mŕtvola ležala v rybníku minimálne dva týždne, takže všetky stopy sú už dávno fuč. Identita mŕtvej dievčiny je neznáma, nie je jasné, či bola znásilnená, alebo nie a čas úmrtia je tiež možné odhadnúť len veľmi nepresne. Jedine, že by pomohla nová, revolučná metóda zvaná entomológia…

Ak ste si obľúbili ústrednú vyšetrovateľskú dvojicu prechádzajúcich príbehov – Krauza a Chosého, tak budete asi z časti sklamaní. V roku 1990 bol Krauz len mladé ucho, ktoré sa len zaúčalo do vraždárskeho remesla. Na oddelení preto nenájdete Chosého, ani Kukyho alebo Canisa. Tým sa táto kniha podobá na Beštiu, ktorá sa odohráva približne o mesiac neskôr. A tak ako pri Beštii, aj z tejto knihy dýcha nielen napätie, priam fyzická túžba detektívov odhaliť vraha, ale aj nostalgia za časmi dávno minulými. A samotný autor sa tým ani netají: „Oddelenie vrážd bolo iba jedno na, v deväťdesiatych rokoch. To ostatné je iba chabý pokus zachytiť odplavené trosky do deravej siete.“ Touto nostalgiou je presiaknutá celá kniha, je ju cítiť v každom opise, tvorí základný podtón každej historky a občas sa čitateľovi zdá, že nečíta detektívny príbeh, ale skôr memoáre starnúceho policajta, ktorý vidí políciu dnešnej doby len ako odlesk jej pôvodnej veľkosti.

Je to pohľad silne subjektívny, emotívne zafarbený, ale práve tým veľmi sympatický. Dominik Dán nám opäť predstavuje kolektív Oddelenia vrážd Nášho Mesta ako partiu výborných kamarátov, ktorí si zo seba neustále uťahujú, občas sa „posilnia“ aj v práci (v skutočnosti som mal tentoraz dojem, že v tých časoch chľastali prakticky neustále), ale hlavne a v prvom rade boli neustále v totálnom nasadení. V desiatom príbehu sa autorov štýl ustálil a ani jeden z jeho fanúšikov nebude sklamaný. Napriek tomu, že je kniha prešpikovaná spomienka a žartíkmi, dej má spád, už tradičné nazeranie na prípad aj z pohľadu „druhej strany“ mu dodáva ďalšie napätie a posledných sto strán hrozí akútny syndróm „ešte-pár-strán-a-idem-spať-aj-keď-to-sa-už-aj-tak-neoplatí-radšej-to-dorazím-a-dospím-v-práci“. A to je predsa základný znak kvalitnej detektívky.

Zdá sa, že Dominik Dán konečne našiel ten správny balans medzi prílišnou rozvláčnosťou Sáry na jednej strane a „suchou“ detektívkou ako je Knieža smrť na strane druhej. Čitateľ má zo začiatku dostatok priestoru, aby si aj sám pošpekuloval nad jednotlivými faktami, hádal, kto je vrahom a v duchu odhadoval, ako sa to celé skončí. Čím viac faktov však pribúda, tým viac sa príbeh komplikuje a všetko prestáva sedieť. Dej naberá rýchlosťou ako na húsenkovej dráhe a strhujúce finále prinúti čitateľov hltať riadky tak rýchlo ako sa len dá. A potom? Potom si už len sťažka vzdychne a začne sa tešiť na letnú dovolenku, kedy si bude môcť otvoriť ďalšiu knihu tohto tajomného autora.

Verdikt:

4hviezdicky

Popri románoch Beštia a Popol všetkých zarovná jeden z najlepších Dánových príbehov. Autorovi sa podarilo nielen prerozprávať kvalitnú zápletku, ale aj vybudovať pôsobivú atmosféru začiatku deväťdesiatych rokov. Ak ste Dánovým fanúšikom, tak si k výslednému hodnoteniu pokojne pridajte jednu hviezdičku. Ak ste sa s týmto slovenským fenoménom ešte nestretli, tak táto kniha patrí medzi tie najvhodnejšie, na ktorých sa oplatí skúsiť, či vám bude jeho špecifický štýl rozprávania vyhovovať.

Zaujímavé linky:

Prečítajte si aj o ďalších vynikajúcich autoroch detektívok v našom seriále Moderná detektívka a jej autori

    Napíšte komentár
  1. Povinný údaj
  2. Váš web alebo blog
  1. Jana 12. 12. 2009 13:19

    Mam vsetky Danove romano-detektivky. Nikdy som tento zaner neoblubovala, ale nelutujem, ze som sa v pripade Dominika Dana do toho predsa len pustila. Su vinikajuce, cloveku podaju trochu "lepsi obraz"o nasich vladnych a inych ciniteloch. Verim, zial, ze mnohi z nich sa chovaju presne tak, ako to Dominik Dan opisuje vo svojich pribehoch. Tam kde su peniaze a moc, neexistuje slusnost a paragrafy. Kedze mam v rodine traumatologa vo vysluzbe, viem, ze tak ako lekari na tychto oddeleniach aj "vrazdari" maju svoj ventilujuci humor, ktory moze niekomu pripominat az humor cierny. Ale prave tento velmi dobre odlahcuje a spriemnuje miestami velmi brutalne sceny, zial, zo zivota.

Zapletení
Zygmunt Miłoszewski