Čo najďalej od ľudí (2. kapitola)

Táto kapitola je z románu Príbeh muža od Pavla “Hiraxa” Baričáka, ktorý oficiálne vyjde 11. 11. 2011 o 11 hodine, 11 minúte a 11 sekunde. Každý utorok o 11 hodine, 11 minúte a 11 sekunde pribudne na blogu Martinus.sk jedna kapitola, takže ak ste prívrženci internetového čítania, nech sa páči…?

Utiekol som. Veď čo iné dokáže slaboch. Plakať, opiť sa, utiecť alebo umrieť. Ja som zdrhol pred celým svetom. Zavolal som len milovanej Radke. Dvoma vetami som jej vysvetlil, čo sa stalo. Nerozumela. Chcel som jej na to niečo povedať, nejaké pravé silné chlapské slová, ale žiadne vo mne neboli. Bol som prázdny. Ten muž mi vnútro upratal kosou, obsypal trhavinou a zapálil. A zloduch-život pokojne sedel v hotelovej hale, vyžieral jahody so šľahačkou a s úškľabkom ma sledoval cez skype, ako začínam chápať a preciťovať hĺbku ľudského nešťastia. Ráno hlásili teplo, ale mne sa zdalo, že začína mrznúť, a ja musím nájsť oheň.

– Láska, kam pôjdeš? – spýtala sa ma jemne Radka.

– Do lesa. Do hory, kde som sa ako malý chalan hrával. Je teplo, prespím v strýkovej chate. Viem, kde necháva kľúč.

– Keby niečo, zavolaj…

– Dobre, – pritakal som.

– Lukáš? – spýtala sa po chvíľke.

– Áno?

– Prepáč, že to hovorím, ale musím… Akoby som pre teba nebola oporou. Milujem ťa, budem pri tebe stáť, aj keby ťa celý svet odvrhol. Prečo ma odsúvaš? Nestojím ti ani za rozhovor?

– Milovaná, ty a Matúško ste pre mňa všetko. Neviem, čo robiť. Vybuchla mi v hlave svetlica, stratil som nohy a svet odo mňa chce, aby som sa učil chodiť po rukách… Teraz ťa len prosím, aby si ma pochopila. Ber ma ako čudáka, ako niktoša, ako zlého, ale vydrž. Potrebujem byť pár dní sám a nájsť odpoveď, – odvetil som.

– Však si nič neurobíš? – opatrne sa spýtala a jej stiahnuté hrdlo mi obalilo srdce ešte väčším smútkom.

– Neboj sa, bude dobre… – uisťoval som ju, ale sám som nevedel, či neklamem. Netušil som, čo bude. Či dnes vyjde mesiac, nezobudím sa chromý, či si zaslúžim žiť, či ešte vlastne chcem žiť a či mi už zostáva len Radka a malý syn, posledné méty, pre ktoré sa oplatí dýchať.

Vyviezol som sa dedinským autobusom na konečnú, kúpil si v posledných potravinách nejaké jedlo, zápalky a zmizol poza humná zraku dedinských zvedavcov. Šiel som poľami, lúkami, mieril som za tmavozelenou. Smeroval som do lesa, k zdroju dobra, k sprche, ktorá sa nepýta, čo chcem zmyť, iba blahodarne pôsobí. Šiel som cez hory do vrchov. Najprv cestičkami do svahu, potom cez konáre a kriaky, kamene, potoky. K obzoru, za slnkom, ktoré akoby odo mňa utekalo, ale našťastie sa takisto hnalo za kopce, tak som ho iba prenasledoval. Kráčal som za krvavým kotúčom, k svetlu, ktoré zapálilo strechy zmenšujúcej sa dediny za mojím chrbtom.

Jediné, čo ma zaujímalo, bolo, aby som bol čo najďalej od ľudí a čo najbližšie k prírode. Určite som nemieril k strýkovej chate. Nemal som smer, nebol vo mne kompas, nemal som oči, uši, čuch ani hmat, mal som iba temnú náladu. Bol som len trhanec svalov, ktoré si niesli svoj pomník na vlastnom chrbte niekam do rokliny, pod útes či do jazera. Kamkoľvek… „Potknúť sa, letieť na dno priepasti, odtiaľ sa odraziť, a to najlepšie do nebies. Alebo do pekla. Hocikam, len už nebyť tu. Všetko tu nechať, napchať tie oklamané roky do vreca a spáliť ich v žiari smrti,“ blčal som smerom k nehybným mrakom.

Papierik s „otcovým“ telefónnym číslom som skrčil a vyšmaril z vrecka pod krík.

– Doteraz ťa nebolo, nebude ťa ani zajtra, – zavrčal som a bielka mi svietili, akoby som prenášal besnotu.

Ale neprešiel som ani dvadsať metrov a niečo ma zastavilo. Možno deformácia výchovy, že sa to nerobí. K staršiemu človeku sa predsa treba správať slušne. Alebo to bola zvedavosť? Či túžba ešte raz sa s tým človekom stretnúť, napľuť mu do tváre a dožadovať sa tak odpovede na jednoduchú otázku: PREČO? Nech to bolo akokoľvek, utekal som k tomu kriaku, našiel zhúžvaný kontakt a pre istotu si ho uložil trasúcou sa rukou aj do mobilu. Bolelo to, lebo som tak získal dôkaz, že je to silnejšie ako ja a môžem robiť hocičo, bude to stále drzo predo mnou. Mocnejšie a zničujúcejšie.

Škriabal som sa po úžľabinách, padal do prachu i blata. Dlane som mal odreté, nohavice od trávy, z niektorých škrabancov mi začínala tiecť krv. Zohýnal som hlavu pred stromami, až som mal tvár len pol metra od zeme. Keď som cítil, že posledná živá bytosť schopná chodiť po dvoch je odo mňa ďalej ako na kilometer, splynul som so zemou a rozplakal sa. Trhal som trsy trávy, kmásal nevinné korene i mŕtve konáre, drvil ich, krkval, až som lapal po dychu. Metal som sebou ako rozmaznané decko hrajúce usmoklené divadlo kvôli jednému zimnému nanuku, vracal som sa do detstva a prežíval plač intenzívnejšie ako mŕtvy koncentráciu. Po extáze vrcholu zúfalstva som sa kolenačky došmatlal k najbližšiemu smreku, oblapil ho dlaňami a pýtal sa ho nezodpovedateľné:

– Milovaný strom, cítim tvoje srdce. Bije a ja viem, že žiješ, vieš rozprávať… tak odpovedz najväčšiemu bláznovi sveta. Zakývaj vetvami, daj mi nejaké znamenie, posuň oblaky alebo zapískaj vetrom… Všetko mi ukradli, nežil som. Nie som. Nemám rodičov. Som nik. NIK! Nie, nie, klamem, mám rodičov, ale neviem koľkých a ktorí sú praví. Oklamali ma.

Plazil som sa cez mraveniská, naberal na seba chrastie a listy. Kamienkami som si lámal starostlivo udržiavané nechty. Zahadzoval som ľudské, aby som sa stal skutočným človekom. Zbavoval som sa civilizácie, aby som precitol a ožil. Menil som sa na divocha, pretože moje vnútro revalo, že toto je pre mňa teraz jediná cesta, moja posledná možná spoveď.

– Močiar, zober si ma. Tebe jedinému verím. Ušiel som pred vlastnou ženou aj synčekom. Tí ma nikdy nezradili a vidíš, vinou toho, že sú tiež ľudia, som ich akosi zaradil do toho istého revíru škodnej. Najbližší mi podrazili nohy, no neprestajne po mne kričia, nech kráčam ďalej. Ale to sa nedá. Ledva sa plazím od jedného pňa k druhému. Toto sa robí? Áno, toto sa vo svete ľudí robí. Presne toto vieme robiť najlepšie. Zrádzať, predstierať, nebyť sami sebou, nepatriť si, klamať a zavádzať. Tvárime sa, že máme v sebe sambu, ale v skutočnosti stále chytráčime, systém z nás urobil automaty. Veď ináč by som tu nebol…

Šuchtal som sa od stromu k stromu, slzy si v mojej tvári vyrývali dve nezmazateľné korytá. Vedel som, že tam ostanú navždy. Hocikedy si do nich budem môcť ponoriť, očistiť sa od všetkých zrád, tráum, strachov, depiek, pádov, ľudskej podlosti. Bude stačiť tie vane len napustiť, vkročiť dnu a zasyčať.

„Ach, túžba môjho života, ešte neumieraj. Snáď to ešte rozchodíme. Perly smútku, nestavajte sa do šíku, nechystajte sa na popravu, hotujte sa ešte žiť! Snáď už bude dobre. Matúškovi spravíme s Radkou sestričku, deň zakvitne dúhou. Hviezdy neba, dnes je večer otvorených dverí. Vojdite do mňa, presvieťte ma a zahrejte, vyveštite mi lepšiu budúcnosť. Môj pokrvný otec vraj zomiera na rakovinu. Ten, ktorý ma vychoval, zajtra ráno vstane do práce, aby podriadeným policajtom, mravcom strážiacim náš majetok, životy a bezpečnosť, pripravil cez grafy a štatistiku ešte lepší prístup k znižovaniu kriminality. Naše životy? Hovno, modriny duše!

A mama? Ach, mamička moja milovaná, aspoň ty si moja pravá? Labuť obetavá, nikdy si nešetrila svojou láskou a nehou ku mne. Ty si ma porodila? Alebo ste si ma ako malého usmokleného chlapca s tromi pehami na líci vybrali zo záhrady plnej opustených a smutných ovečiek, ktoré dobre tušili, že opäť prišiel nejaký nový manželský pár a treba chvíľku hrať divadlo smutných a tichých, aby boli ďalšie dni trošku veselšie?

Hviezdičky, už pár hodín nepatrím nikomu, som sám ako diera na rukavici, aspoň vy si ma osvojte… Ale povedzte mi pravdu. Nič neskrývajte, hrajte čistú hru.“

Plantal som sa tmou. Možno ma vystrašil mesiac, možno zima, ktorá sa do mňa schuti zahryzla, ale nakoniec som si spravil oheň a drkotajúc zubami som pri ňom ešte hodinku soplil.

„Milovaná Radka, odpusť mi môj útek, ale neviem ináč. Ja viem, že ty ma chápeš. Veľa ráz si mi povedala, že ma miluješ práve pre to, že som iný. Poviem ti o mojich pocitoch, ale prvému sa teraz musím vyplakať Bohu. Cez vrcholce kopcov, cez potoky, vyvracať sa do dutín spráchnivených stromov a uraziť aj teba, vŕba moja ľúbezná. Ty a malý Matúš ste to posledné, čo mi tu na svete zostalo. Všetko bude dobré.“ Z očí sa mi liali slzy, padali na tenisky a šepkali, že keď je ťažko, nemôže byť ľahko.

Nakoniec som si naznášal kopu dreva a budiac sa na pravidelne vyhasínajúci oheň som v tej hore prežil prvú noc. Druhú som prespal v senníku. Celý deň som chodil ako mátoha. Dokonale prázdna nafetovaná mátoha. Pochopil som, že človek, ktorému nejakým spôsobom ukradnú vnútro, dokáže bez problémov zabiť, ale aj kráčať k osvieteniu. Má rovnako blízko k nenávisti ako k láske. Stačí mu krok a premení sa z diabla na anjela. Nachádza sa presne v tom bode, z ktorého je všetko na dosah ruky. No dostať sa do tohto stavu vyžaduje enormne veľa energie. Teda ak vás tam priamo nehodí krutá ruka osudu ako mňa.

Začal som tušiť, v ktorej horskej oblasti sa nachádzam, a tak som nakoniec zamieril k strýkovej chate, kde som strávil ďalšie dve noci. Väčšinu dňa som znášal z lesa drevo a chystal ho pre strýka. Ako vďaku za prepožičanú strechu. No zároveň mi tá práca kradla myšlienky na všetko to absurdné, nespracované, nepochopené, nespravodlivé. Hneď by som vedel poradiť každému utrápenému mestskému človeku, nech sa vykašle na návštevy psychológov a radšej sa chopí sekery a narúbe drevo či porýľuje pole. Je to zdravšia a lacnejšia terapia ako kŕmiť uši hluchým.

Kúpal som sa v chladnom potoku a chodil na krátke prechádzky. Predstavoval som si, že keď raz budem starý muž, dožijem svoj život takto. „Nechcem dodýchať obklopený hordou elektroniky v byte ovenčenom obrazmi v zlatých rámoch ako dôkaz toho, že končím ako úspešný muž. Dočerta s nablýskanými rárohami! Bude mi stačiť jedna chatka ukrytá pod krídlami mohutných smrekov,“ snoval som svoj životný plán, keď som už sám seba presvedčil, že som rozhodnutý tu ešte nejaký ten piatok zostať. Radke som napísal každý večer krátku správu, aby vedela, že sme ešte stále na rovnakom brehu a aj dlho budeme.

Nikdy som jej nepovedal, že som sa v tie dni začal meniť na zviera. Vnímal som zvuky a pri najmenšom náznaku stretnutia s veľvyslancami zvierat som okamžite mieril do húštin. Pozoroval som skákajúce poľné zajace, sledoval slobodný pohyb vtákov, a ak mi prial vietor a náhoda, tak aj plaché srny. Obdivoval som život za odtrhnutou kôrou, kde lykožrúty prišli o svoj domov a húfne sa sťahovali na nové pôsobisko. „Vidíš to, ani jeden nerepce. Tie tvory prišli o všetko, ale pokorne prijali svoj kríž a idú ďalej,“ šepkala mi nenútene hora.

Ten les a divočina ma čistili. Čítal som z listov stromov, papradia, rozostavenia večerných mrakov, pokoja slimákov, zo šikovnosti chrobákov, že sme večné bytosti vo fyzickej forme. Ten les mi pripomínal, kto v skutočnosti som. Pomáhal mi rozpomenúť sa, odkiaľ som sem prišiel, komu naozaj patrím a že všetko vôkol mňa má prospech z mojej existencie. Tá hora ma naučila veľa. Naučila ma byť.

Buďte šťastní, Hirax

PS: Výherkyňou súťaže o môj cestopis z Nového Zélandu sa stáva Monika Štefancová. Gratulujem Monika, Martinusáci Ťa budú kontaktovať na uvedenej emailovej adrese. Dúfam, že sa ti cestopis bude páčiť. 🙂

Zaujímavé linky:

Boháčom (3. kapitola)

Zomieram, tak sa poďme aspoň zoznámiť (1. kapitola)

Hirax vydá svoj ďalší román na martinusáckom blogu! Začína dnes!