Mlč! (10. kapitola)

Táto kapitola je z románu Príbeh muža od Pavla “Hiraxa” Baričáka, ktorý oficiálne vyjde 11. 11. 2011 o 11 hodine, 11 minúte a 11 sekunde. Každý utorok o 11 hodine, 11 minúte a 11 sekunde pribudne na blogu Martinus.sk jedna kapitola, takže ak ste prívrženci internetového čítania, nech sa páči…?

– Nebudem ťa klamať. Všetky tie dni mi ide celá tá spoveď hlavou. Povedala som ju Bohu už najmenej tisíckrát. Opravil mi každé jedno slovíčko, ktoré tam nepatrilo, a vsunul tam chýbajúce, – rozprávala žena, pre ktorú by som ešte pred desiatimi dňami skočil do studne, našiel dole v črepinách jej vypadnutú sponku do vlasov a vrátil sa do jej náruče pre odmenu odmien – obyčajný úprimný bozk.

Napriek tomu, že to bol už tretí deň, odkedy som prestal piť, bolo mi viac ako strašne. Ten stav mi trhal svaly, dal by som si radšej odpíliť nohu, len nech to okamžite odíde. Bál som sa zaspať, pretože mi šli také hororové sny, že keby som ich predal Alfredovi Hitchcockovi, môžem si za tantiémy vsadiť do zubov drahokamy. Vracal som, nehýbal sa, v hlave som mal madridské letisko, depresie sa predbiehali s fyzickou bolesťou, kto prvý dosiahne Mount Everest útrap.

Nechcel som sa rozprávať, lenže Radka to už nevedela vydržať, tak s tým nasilu začala.

– Môžeš mi veriť, aj nemusíš, ale všetko, čo poviem, je pravda do posledného slovíčka.

– Nechcem nič počuť, sklapni, – odvrkol som hnusne.
Nikdy som sa s ňou takto škaredo nerozprával. Nepáčilo sa mi, keď sa takto nepekne a hrubo choval otec k mame. Nadávky, vulgarizmy a celková nadradenosť muža mi boli z duše odporné. Predstavoval som si svoju vlastnú rodinu úplne ináč a aj sa mi to do okamihu, kým mi nebol ukradnutý dych života, darilo. Teraz zo mňa šli tie nechutné slová úplne prirodzene, bez výčitiek, taký som bol hnusný. Neriešil som, či dôvodom je vracať zlo, chuť vyvracať vlastný žalúdok alebo nastolený povinný prechod do stavu celoživotného mamvpičistu.

– Nevedela som, že Matúško nie je tvoj. V živote by mi to ani nenapadlo, – povedala.

– Do piče, tak ja žijem s novodobou Pannou Máriou! – zaklial som. – Vitaj v rodine hlúpeho chuja, žiaľ, stolár nie som… Niečo pojedz, cíť sa tu ako doma. Snáď ti nebude vadiť, že sa vedľa teba nachádza jeden neplodný chudák.

– Luki, prestaň tak rozprávať… bolí to.

– Áno, bolí to? Kurva, vymeníme si na minútu srdcia a ani sa nenadýchneš, tak ťa zatlačí do gauča. Potom o bolesti napíšeš doktorát, Mária, tomu ver.

– Ja som o tom nevedela! – zavrešťala na mňa s vlhkými očami.

– A ani si s nikým nejebala, však?! – kričal som už ja aj. – Ten panghart drbol z nebies, čo!?!

– Lukáš, prosím ťa… – prišli jej prvé slzy, – nekričme po sebe, nerozprávajme sa takto… Milujem ťa, – prosila.

– Koľkých ešte miluješ? Čo mi ešte dnes povieš za chujovinu?

– Muselo sa to stať s Ivanom. Dobre vieš, že som sa nevedela rozhodnúť… som už raz taká, taká som sa narodila… musíš ma brať takú, aká som.

– Pýtal som sa ťa vtedy, CELÝM SVOJÍM SRDCOM SOM SA ŤA VTEDY ZAMILOVANE PÝTAL, – zopakoval som vreskom, – či s ním ešte chrápeš. Odprisahala si mi, že už mesiac nie. Že už patríš iba mne. Že áno, už spolu CHODÍME a patríš už len jednému mužovi, mne.

– Ja som o teba nechcela prísť. Vyspala som sa s ním iba raz. Keď sme si vracali veci…

– Ale, áno?! Nehovor? – hral som sprostého. – To si ešte pamätám, toľko ešte nepijem. Na druhý deň sme mali rande. Odbila si to jednou vetou, že ste boli spolu len hodinu v nejakej reštike…

– Niečo sme vypili, začali spomínať… Mrzelo a mrzí ma to viac, ako si myslíš. Lukáško, veď som s ním bola skoro tri roky.

– Nehovor mi o tom! Nechcem nič počuť! – zvrieskol som v zúrivosti.

– Počítala som si to cez plodné a neplodné dni, vychádzalo to na teba, – plakala.

– Kurva, mlč! MLČ UŽ O TOM!!! – bliakal som v amoku na celý byt. Matúško sa na ten recitál diabla zobudil a začal plakať. Radka sa preňho vytratila, aby sa o chvíľku znova zjavila, pričom to vrešťadlo mala na rukách. Hompáľala svoj hriech v náručí, mojkala ho, nech sa utíši. Išlo ma urvať. Zo všetkého. Zo mňa, z poopičného stavu, z tých klamstiev, z celého toho môjho skurveného osudu.

– V živote by som ťa v tomto neoklamala… – snažila sa nadviazať na stratenú niť.

– Vraj „počítala som plodné a neplodné dni“, no mňa jebne… ako si to ľahko povie, – vracala mi masochisticky naladená pamäť otrávené jedlo do žalúdka, nech trošku lepšie pretrávim, – „Vychádzalo to na teba,“ uff, ťažká káva. No nech ma radšej drbne… hneď. Tu a teraz, – vysielal som anjelom svoje prosby a prosil, nech si ich dobre zapíšu za obhorené krídla.

– Lukáš, zrazilo ma to k zemi rovnako ako teba. Sme v tom dvaja! Všimol si si?! – pritvrdila tón aj ona.

– Lenže ja som neklamal! Ja som ťa nikdy nepodviedol!! Ja som ťa nikdy nezradil!!! Nikdy som netrtkal so žiadnou bývalou frajerkou!!! Rozumieš tomu rozdielu?! – ziapal som celý rozzúrený, až ma vystrelilo do stoja ako písací stroj výkričník.

– Láska, prosím ťa… veľmi ťa prosím, na kolenách ťa prosím, nerozprávajme sa takto, – liali sa z Radky potoky žiadosti o pokoj, ale ani Matúško ju nevnímal, lebo aj ten reval, čo mu jeho drobné pľúca dovolili.

– Môžeš mi veriť, že nikdy v živote som nechcel na svoju ženu kričať, nadávať jej, urážať ju, byť na ňu zlý. Nikdy som to nechcel! Túžil som po milovanej žene, zdravých deťoch, veselej rodine, ach, Bože, – zdvihol som oči k lustru, – žiadal som až tak veľa?

– Máme to, Lukáš, všetko to máme, – povedala.

– Do riti, Radka, prosím ťa, nič nehovor, o toto ťa prosím zasa ja… – vyslovil som prosebným tónom, lebo každé jej slovo roztáčalo moju zlosť rýchlosťou svetla.

– Milujeme sa, všetko máme. Len ty to teraz nechceš vidieť. Láska všetko prekoná.

– O čom to trepeš?! Ty, prosím ťa, slovíčko láska už nikdy neber do úst!

– Odpusť mi, Lukáško, všemožne ťa prosím, odpusť mi, – plakala, až ju išlo udusiť.

– Čo sa zmení? Odpusť mi, odpusť mi, – rapotal som po nej ako papagáj.

– Odpusť mi môj hriech, odpusť mi, že som ti zamlčala tú škaredú vec. Viem, ako ťa to bolí, prepáč, – plakala aj so svojím vreštiacim hriechom na rukách, s Matúškom, ktorý do izby naplnenej negatívnou energiou svojimi slzami vysielal: „Prosím vás, milovaní rodičia, prestaňte už kričať, robí mi to zle. Vnímam to. Teraz som prišiel od Boha, moje antény sú ešte citlivé. Neskutočne ma to bolí, prosím vás, nepočujete môj krik? Utíšte svoje egá aspoň kvôli mne. Či vám za to nestojím? Otecko, chcem, aby si bol znova ten dobrý, vnímavý a milujúci otecko. Ty, nik iný. Tak, prosím ťa, zastav priehradu svojej zloby, mamička to všetko veľmi ľutuje.“ Lenže krik môjho dobodaného vnútra bol najsilnejší, ten prekričal prosby všetkých detí sveta, hocijako úprimne boli myslené.

– Hovno vieš, ako to bolí!!! – osopil som sa na ženu. – Hovno vieš, čo si spôsobila!!! – rozleteli sa sliny s mojimi jedmi po celom byte. Chýbali už len vrecia s pieskom a guľomety, vojna sa mohla začať.

– Milovaný, milujem ťa, veľmi, – povedala Radka, položila plačúceho malého na gauč a podišla ku mne s túžbou objať ma.

– NEDOTÝKAJ SA MA!!! – zreval som, ako keby bola nakazená besnotou.

– Kam sme sa to dostali, čo sa to s nami porobilo, – klesla Radka na kolená, dala si hlavu do dlaní a otvorila posledné stavidlá smrtiaceho plaču. Zajakávala sa, dusila, tieklo to z nej očami, nosom, každým jedným pórom. Nadhadzovalo ju, až sa zvalila ako podťatá na koberec a nezdvihol ju ani malý s jeho srdcervúcim nárekom.

Už som nevedel, čo robiť. Nevládal som riešiť veci, okolnosti ma zahnali do rohu, nemal som na nič odpoveď. Začal som sa obliekať. Utekať – to bolo moje, v tom som bol preborník. Každý je nejaký, v tom mala manželka pravdu. Ona bola človekom, ktorý spravil jeden prešľap, žiaľ, extra tragický. Ja som zasa nevedel riešiť veľké križovatkové rébusy života.

– Len si choď, ale nevieš, čo zabíjaš… – plakala, keď sa vynorila pre nádych.

– Už niet, čo zabíjať, všetko si zabila TY! Svojou neúprimnosťou, – zakričal som na ňu z chodby.

– Ničíš kvet, ktorý ešte nestihol vykvitnúť do plnej krásy, – nepočúvala ma.

Mlčal som. Videl som pred sebou poldeci s pivom, všetko ostatné šlo nadobro bokom. Lenže Radka sa narodila ako bojovníčka, mala výdrž tigra, trpezlivosť krokodíla. Kým nevyskúšala všetky možnosti riešenia, nešla pokojne spať. Obdivoval som ju za to, no teraz som nemal ani najmenšiu chuť ju za niečo vyzdvihovať. Na bojovom chodníku nie je priestor na skladanie básní pre súpera.

Radka za mnou vystrelila do chodby a skríkla:

– Ja sa s tebou nerozprávam preto, že potrebujem otca pre Matúška! Pokojne ho uživím sama, môžem si ho prepísať na seba. Nestojím tu teraz ako najväčšia pizda, aby som sa ti podlizovala. Lukáš, milujem ťa. Preto plačem a kričím! Kvôli našej láske. Si to najlepšie, čo som kedy stretla. Hocijako budeš teraz nadávať a budeš odporný. Ja viem, čo je v tebe. Choď si, ale ja ťa neprestanem ľúbiť.

Zabuchol som dvere. Išla na to dobre, ale mňa počas toho behu dole schodmi zaujímalo viac moje nešťastie. A to už na mňa čakalo v pípe a v sklenenej fľaši. Proti myšlienke sa nedá bojovať, tá sa dá iba nahradiť inou. To však musí niekto chcieť. Ale ten sa vo mne ešte dlho nemal narodiť.

 

Buďte šťastní, Hirax


Takže milí Martinusáci, nezabudnite! Každý utorok o 11. hodine, 11. minúte a 11. sekunde bude na našom blogu publikovaná ďalšia kapitola najnovšieho románu Pavla Hiraxa Baričáka – Príbeh muža a to až do úplného konca, ktorý nastane o 55 týždňov neskôr. Knižnú podobu knihy si budete môcť kúpiť už v novembri, ale až dovtedy bude toto jediné miesto, kde si budete môcť užiť pravidelnú týždennú dávku Hiraxa. :-) Všetky doteraz vydané kapitoly si môžete vychutnať priamo TU. :-)

 

Zaujímavé linky:

Zomieram, tak sa poďme aspoň zoznámiť (1. kapitola)

Hirax vydá svoj ďalší román na martinusáckom blogu! Začína dnes!

Mal som si radšej zobrať život (9. kapitola)


    Napíšte komentár
  1. Povinný údaj
  2. Váš web alebo blog
  1. steva 29. 6. 2011 06:46

    Ten dialóg je dokonalý, akoby Radka písala svoju reč sama. Vtiahol si ma do deja jeho nástojčivosťou a ja som sa pristihla, ako sa za Radku prihováram. Luky, vezmi ju na milosť...svoje deti mať nebudeš...veď to dieťa miluješ...!

Sila zvyku
Charles Duhigg