David Nicholls: "Neexistuje obyčajný deň."

Sú knihy, na ktoré v istom čase narážame takmer na každom kroku. Nadšene vám ich spomenie pár kamarátov, potom má niekto na dané dielo úplne opačný názor a tak neodoláte … Román Davida Nichollsa Jeden deň bol presne tento prípad. Veľa som o ňom počul z rozprávania, dal som mu šancu a s výsledkom som nebol sklamaný. Páčila sa mi najmä jeho nostalgia a zaujímavá rozprávačská štruktúra. Trocha ma rozladil len mierne patetický záver. Potom som dostal ponuku z distribučnej spoločnosti Forum Film Slovakia, či by som s autorom nechcel urobiť telefonický rozhovor pri príležitosti uvedenia filmovej adaptácie románu Jeden deň do našich kín. A tu je výsledok.

David Nicholls

David Nicholls je britský spisovateľ a scenárista – autor niekoľkých próz a filmových adaptácií. Keď v roku 2009 vyšiel jeho prelomový román Jeden deň stal sa doslova z noci do rána hviezdou súčasnej britskej populárnej literatúry – spolu s Nickom Hornbym či Helen Fieldingovou. Doteraz sa z románu Jeden deň predal takmer milión exemplárov a preložili ho do tridsiatich jazykov, ku ktorým sa po češtine nedávno pridala aj slovenčina. Originálna je najmä románová štruktúra, ktorá v piatich častiach mapuje dvadsať rokov života dvoch protagonistov Dextera a Emmy – vždy v jeden deň – 15. júl – od roku 1988 až po rok 2008. Hrdinami knihy sú dvaja spolužiaci z univerzity – atraktívny pôžitkár Dexter Mayhew a sarkastická a inteligentná Emma Morleyová. Román hovorí o životných zlomoch dvadsiatnikov a tridsiatnikov, z ktorých sa postupne stávajú štyridsiatnici. Menia sa ich životné hodnoty, ciele, túžby aj očakávania.

Ste fanúšikom modernistickej a experimentálnej literatúry a súčasne máte rád ľahšie žánre ako sitcomy a stand up comedy. Vnímate vlastné písanie tiež ako kombináciu vážnej a oddychovej literatúry?

Áno, máte pravdu. Myslím, že rozdelenie literatúry na vážnu a nevážnu na mňa vždy pôsobilo dosť neprirodzene. Veľa mojich obľúbených autorov, napríklad Charles Dickens sa tiež nachádza niekde medzi vážnou a oddychovou literatúrou. Na jednej strane sú kritickí, ich próza má hĺbku a štýl, ale na druhej sú čítaví a zábavní. Ich diela majú emóciu, humor aj príbeh a darí sa im zaujať čitateľa.

Keď som vyrastal, pozeral som veľa zábavných televíznych programov a situačných komédií a súčasne čítal modernistických a avantgardných autorov – Joyca, Kafku, Becketta … Takže sa považujem za zdravý mix toho všetkého.  Toto je poloha, ktorá mi presne vyhovuje aj pri písaní.

Čo bolo základným podnetom na román Jeden deň?

Ak mám byť úprimný, prvým podnetom bol najmä fakt, že som oslávil štyridsiatku. Bol to zlom a tak som začal spomínať na uplynulých dvadsať rokov svojho života. Uvažoval som, čo sa zmenilo v mojom pohľade na svet medzi dvadsiatkou a súčasnosťou. Chcel som napísať širší epický príbeh so zaujímavou rozprávačskou štruktúrou.

Zaznamenať dvadsať rokov ľudského života je pomerne náročné a preto mi napadlo zachytiť rok po roku sériu dvadsiatich dní, ktoré sú fixované na jeden presný dátum nezaťažený žiadnym ďalším významom – 15. jún. Tento koncept ponúka aj veľmi praktické riešenie ako maximálne zredukovať časovo rozsiahly dej. Mal som v úmysle použiť štruktúru jedného dňa a vložiť doň to podstatné prostredníctvom zdanlivo banálnych a každodenných životných udalostí.  Predstavoval som si to ako fotoalbum alebo sériu momentiek. Tým sa to začalo. Chcel som nejako uchopiť svoju skúsenosť s dospievaním a dosiahnutím dospelosti.

Čítal som, že nápad so zobrazením „jedného dňa“ v istej časovej perspektíve vám napadol pri čítaní románu Thomasa Hardyho. Je to tak?

Áno, bola to jedna pasáž z mojej mimoriadne obľúbenej knihy Tess D´ Urbervill, ktorú som čítal ešte ako tínejdžer. Ale nechcem o tom hovoriť podrobnejšie, je to iba jedna krátka časť, keď sa hlavná hrdinka Tess pozerá do zrkadla. Keby som teraz povedal, prečo ma ten úryvok tak zaujal a čoho sa týkal, veľa by som tým prezradil o samotnom príbehu a pokazil niekomu radosť z čítania.

Navyše presne tú časť Hardyho románu v jednej zo svojich posledných kapitol citujem. Súvislosť pochopí čitateľ na konci románu.

Ako dlho ste túto prózu písali?

Asi dva a pol roka. Pracujem ako scenárista, takže som popri tom ešte stihol dokončiť aj niekoľko scenárov pre televíziu a rozhlas. Veľmi ma to bavilo, bolo to nesmierne šťastné obdobie. Jeden deň som začal písať v roku 2006 a vyšiel v roku 2009, ale ešte stále s ním žijem. Mám pocit, že tá kniha viacerých ľudí silne zasiahla.

Je románový príbeh založený na vašom priateľstve s nejakou vašou spolužiačkou?

Nie. Dexter a Emma majú platonický vzťah, ktorý prerástol do vzájomnej príťažlivosti a lásky. Všetky vzťahy s mojimi kamarátkami boli veľmi jednoznačné a zbavené akýchkoľvek dvojzmyslov. Vždy šlo iba o priateľstvo, takže môj osobný príbeh v tom nehľadajte. Čo sa týka Emmy, je pravda, že jej  postava má veľa spoločných čŕt s mojou vtedajšou priateľkou. Sú tam aj určité detaily z môjho života, ale ten osudový a dráždivý vzťah, ktorý prerastie do lásky je úplne vymyslený.

Prečo sa v románe tak často venujete témam ako osud, náhoda, starnutie?

Ďalším dôležitým momentom knihy je naša neschopnosť predvídať budúcnosť. Keď som končil univerzitu často sme sa s kamarátmi rozprávali o tom, čo budeme robiť v štyridsiatke. Uvedomil som si, že absolútne nie som schopný odhadnúť budúcnosť.

Chcel som napísať knihu aj o tom, ako sa naše očakávania málokedy naplnia tak, ako si to predstavujeme. O tom, ako jeden telefonický rozhovor, náhodné stretnutie alebo jedna poznámka dokážu zmeniť celý náš život. Podtitulom knihy by mohol byť aj slogan, že neexistuje obyčajný deň. Každý deň vytvára reťaz následkov. Jedno nenápadné rozhodnutie, ktoré urobíte môže mať neskôr vo vašom živote ohromné dôsledky. Takáto fatalistická myšlienka ma v rámci literárneho príbehu veľmi zaujíma. Preto tá osudovosť. V osobnom živote príliš poverčivý nie som. Neverím na osud. Ale v rámci písania sa s touto myšlienkou rád hrám.

Prečo je vo vašom texte toľko irónie a sebairónie týkajúcej sa schopnosti či neschopnosti byť vtipný?

Myslím, že je to čosi ako britský patent. Na sebairónii je založený náš zmyslel pre humor. Umožňuje vyrovnať s množstvom trápnych vecí, ktoré sa nás dotýkajú – s afektovanosťou, príslušnosťou k istej spoločenskej triede, prízvukom … Sebairónia je mi preto úplne prirodzená. Navyše irónia a sebairónia sú aj jazykom britskej komédie.

Uvažovali ste aj o úplne inom – menej dramatickom konci celého príbehu?

Ani nie. Svoj románový koniec som mal vymyslený už od samého začiatku. Svojim spôsobom to bol pre mňa dôležitý začiatok príbehu. Samozrejme, vedel by som si predstaviť aj iný záver, ale myslím, že by nebol taký dobrý a silný ako ten, ktorý som použil. Čiže, o inom závere som ani neuvažoval, akýkoľvek iný záver je pre mňa neprípustný.

Myslíte že by ste dnes s odstupom času vo svojom románe niečo zmenili?

Asi áno, román nikdy nie je dokončený, kým ho nevydajú. Vtedy s ním už autor našťastie nemôže nič urobiť. Niekedy by som ešte rád vzal svoj rukopis späť a všeličo prepísal, vyhodil alebo povylepšoval.

Ale je fakt, že na Jednom dni som pracoval veľmi dlho. Určite by som vynechal alebo zmenil niektoré fóry a niečo z tej irónie, ale neboli by to veľké zmeny. Myslím, že zo všetkého čo som doteraz napísal som mal tentoraz po odovzdaní rukopisu do vydavateľstva konečne pocit, že je to presne to, čo som chcel napísať. Respektíve, že v tomto čase by som to nevedel urobiť lepšie. Som na tú knihu hrdý a mám ju naozaj rád.

Ako ste spokojný s filmovou verziu vášho románu a koncepciou dánskej režisérky Lone Scherfigovej (čítaj – lóne šérfigovej)?

Som veľmi spokojný. Napísal som k filmu scenár, takže som bol do celého procesu zainteresovaný omnoho viac, než sa to autorom zvyčajne podarí. Samozrejme, možnosti scenáristu ovplyvniť výsledný tvar majú tiež svoje limity. Ale som spokojný. Je vždy náročné zhustiť vyše štyristo stranovú knihu do sto minútového filmu, najmä ak má zachytiť obdobie dvadsiatich rokov ľudského života. S niektorými líniami príbehu a postavami som sa preto musel rozlúčiť. Ale myslím, že herci sú skvelí a Lone sa skvele podarilo zachytiť atmosféru doby, v ktorej sa dej odohráva – čiže koniec osemdesiatych rokov, deväťdesiate roky a prvé desaťročie nového tisícročia. Vo filme je humor aj smútok, neha, dráma aj melanchólia. Je to veľmi hravá adaptácia.

Aká je vaša obľúbená scéna v knihe a vo filme?

Veľmi blízke sú mi najmä emotívne vypäté pasáže s Emmou a Dexterom. Napríklad svadba, kde sa obaja po mnohých rokoch stretávajú a ich priateľstvo sa obnovuje. Mám tú scénu nesmierne rád najmä v knihe a myslím, že veľmi dobre vyšla aj vo filme. Je tam všetko podstatné. Presne tak som si ju predstavoval.

Kedysi ste sa živili aj ako herec. Prečo ste si vo filme sa vybrali iba symbolický cameo appearace?  

(smiech) Áno, je to veľmi nenápadná scéna. Vlastne iba chrbtom ku kamere prekráčam po schodoch popri Emme a Dexterovi v nočnom klube. Je fakt, že som niekoľko rokov pôsobil ako herec, bola to však úplná katastrofa – hral som veľmi zle a preafektovane – najmä v televízii a vo filme. Kedysi som písal televíznu show Cold Feet a občas som si nadelil niekoľko malých výstupov. Dnes mám pocit, že som to svojim prehrávaním úplne zničil. Takže som nechcel riskovať a povedal som si, že v takejto mini scéne snímanej od chrbta si hádam nikto nevšimne, ak urobím niečo zlé.

Začali ste už písať nový román?

Práve v týchto dňoch spolupracujem na filmovej podobe mojej obľúbenej knihy od Charlesa Dickensa Veľké ilúzie.  Po dopísaní scenára nasledovali skúšky s hercami a začína sa nakrúcanie. Je to jeden z mojich najobľúbenejších románov, bola to veľká zábava. Chcel som začať písať aj novú knihu, ale je stále veľmi ťažké utiecť od Dextera a Emmy a skúsiť niečo nové. Takže asi počkám do budúceho roka.

Uvažovali ste o tom, že by ste prišli svoj román alebo jeho filmovú podobu prezentovať aj na Slovensko?

Veľmi by som sa tomu tešil, ešte som vo vašich končinách nebol. Ale momentálne som plne zaujatý nakrúcaním Veľkých ilúzií. Ale niekedy v budúcnosti určite rád prídem, aby som na Slovensku alebo v Čechách hovoril o knihe alebo o filme.

    Napíšte komentár
  1. Povinný údaj
  2. Váš web alebo blog
Sila zvyku
Charles Duhigg