blog

Pavel Hirax Baričák: Slovákom sa nedarí, lebo sú negatívni.

piatok 25. novembra 2011 10:01
Pi 25.11. 2011 10:01

Asi len ťažko by sme našli väčšie stelesnenie nekonečne pozitívnej energie, ako je známy slovenský spisovateľ, vydavateľ, básnik, bloger, cestovateľ, muzikant a najnovšie aj manžel a otec Pavel Hirax Baričák. Za rok toho stihol viac ako mnohí za desať, a tak nastal čas opäť ho poriadne vyspovedať, čo všetko za ten rok od nášho posledného rozhovoru stihol. Vznikol tak prudko neformálny rozhovor, ktorý vám teraz prinášame. Nech sa páči, zoznámte sa s novinkami z Hiraxovho života a tvorby. Aj keď slovo tvorba sa dá tentoraz vysvetliť veľmi dvojzmyselne… 🙂

Ahoj. Čo máš nové?

Idem z daňového. Majú mi vrátiť DPH, ale nechce sa im. Tak si ma vylosovali… Milujem tento štát. Nie, nemyslím to ironicky. Bytie na Slovensku je o veľkej hre a humore. 🙂

To myslíš ironicky, však? Hmm, ty ako starý rebel tu teraz asi spustíš protištátny diktát…

Ja? Jožko Karika je nepriateľ štátu, ja som prijal policajtov, daňovníkov… Je to ich práca, niekto ju robiť musí. Občas napíšem nejaký blog, ale to je len o “spôsobe”, akým to robia. Vieš, môžeš vychovávať alebo si cez svoju profesiu budeš hojiť ego. Napríklad teraz boli panie na daňovom viac ako milé. Aj mi k svadbe zablahoželali, aj sa zasmiali, že som meškal iba pol hodinu. Moja ekonómka pre istotu vôbec neprišla, hu he …

A sme pri slovenskej náture…

Mám rozpísaný jeden blog. Obsah je jednoduchý: Slovákom sa nedarí, lebo sú negatívni. Sme zachmúrení, zamračení, skôr veríme našim strachom, ako víťazstvu. Prvé úsudky pri novej veci, čo z nás padajú, sú obavy z neúspechu. Tak poctivo kŕmime naše vnútra závisťou a sklamaním namiesto toho, aby sme zakvitli nadšením, úsmevom. Budem svoje deti učiť, že keď im bude zle, nech sa usmejú aj nasilu, lebo vtedy minimálne slnko vycíti, že musí na chvíľku vyjsť spoza oblakov. Vždy môžeme urobiť aspoň jeden krok a ten nám dá možnosť vybrať si z ďalších troch variantov. Zostať uplakaný a zamračený je to najľahšie, čo človek dokáže. To ide samo. Ale začať vstávať a snažiť sa otočiť chod vecí, to potrebuje hrdinu.

Veľa si precestoval. Ľudia v zahraničí sú iní?

My sme celkovo nejaká divná odnož… Vždy, keď sa vraciam zo zahraničia (a je to skutočne jedno, či z Nového Zélandu, Ázie či Afriky), dostávam od svojich spoluobčanov tvrdú facku. Pri každej mojej otázke v ich očiach badám, akoby sa báli, že ich idem prinajmenšom olúpiť. Úradníčky jednajú, akoby ste im niečím ublížili. Polovička predavačiek je chybne zamestnaná, nerobia svoju prácu z lásky ani náhodou. Veď ako by aj mohli vedieť, že čo človek robí s nadšením, tam je jeho miesto, keď im to nikdy nikto nepovedal a ich duchovná intuícia je na bode mrazu. Nadávame na všetkých, ktorí majú, či dosiahli viac, ako my. Keď nestačí sused, pomôžeme si nejakou práve médiami obvinenou celebritou či politikom. V policajtoch nevidíme ochrancov, ale zbojníkov. Politici sú pre nás výkvet zlodejov a ziskuchtivých klamárov. Nečudujme sa, sú len našimi zrkadlami.

Aha, takže Baričák prestane vo svojich románoch nadávať, keď prestane nadávať aj spoločnosť?

Ja nenadávam!!! Ja iba používam vulgarizmy, tak, ako ich používa okolie okolo mňa. A povedal si to úplne presne. Keď zmizne z našich ulíc závisť, nevera, vzťahové problémy, smútok, ale aj tie spomínané nadávky, Baričák prestane písať. Nebude ho už treba. Ani ako zrkadlo, ani ako učiteľa.

Na svojich čítačkách stále hovoríš, že by sa tebou opakované “vesmírne zákony” mali učiť na školách…

Keď celému národu praskajú hlavy z duševného pnutia, prečo novú generáciu nik neučí, že myšlienka je čin, že je to prvá vec, ktorú musíme spraviť, keď sme v srabe. Keď nás rodičia nevedia naučiť, že keď nás niečo zatlačí cez slzy k zemi, mali by sme sa zamerať na zmenu, na nejaký nový cieľ a investovať do neho celé svoje sklamanie, bôľ, nenávisť, hnev či chystanú pomstu, tak prečo to nedá niekto múdry do učebných osnov? Prvá hodina by znela: Na čo myslíme, to znásobujeme. Keď sme naplnení smútkom, verte mi, že sa nám ani nič nepodarí a celý domček sa nám bude boriť.

Lebo z toho začínam byť unavený. Nejaký Majster Proper (vraj sa na neho podobám :-)) má ľuďom hovoriť veci, ktoré už mali mať dávno v sebe. Ja viem, že moje vety pomáhajú, že ľudia sa nabijú, ale myslím si, že drvivá väčšina ďalej so sebou nič neurobí. Myslím ako zmenu vo svojom živote. Je pekné dočítať nejakú motivačnú knihu, pozrieť si riešenie ponúkajúci film, rozprávať sa s múdrym človekom. Ale to je len impulz, iskra, ktorá nás ma zapáliť. Lenže my namiesto toho, aby sme v sebe od nej podpálili celý ten náš vnútorný šedivý uplakaný les, chytíme ju škrobene do dlaní a zavrieme do sekretára ako nejakú “pravdu”.

Mal si čítačku v sučianskom reedukačnom zariadení. Prehovárať k odsúdeným ti je bližšie?

Vždy je to pre mňa výzva. Už som bol medzi babami v Zlatých Moravciach, ale ony všetko otáčali na sex. Nadržaná žena, to je horšie, ako ísť s vetrami na masáž, hu he… A mne sa páčil posledný telefonát od knihovníčiek z Martina: “Viete, pán Baričák, z tých 60 spisovateľov ste zostali len vy. Pôjdete tam?” Jasné, že som ponuku prijal! Veď tam sú ľudia, ktorým hneď od začiatku nebolo dané prvotného základu. U nich je prúser v rodine, do ktorej sa narodili. Ale štát na to ide z druhej strany. Veľa z tých mladých duší chce zmeniť život, ale to by museli sociálni pracovníci zabezpečiť, aby vyliečení neboli znova vracaní do hnisajúcej rany.

Budeš v tom pokračovať?

Nie je to jednoduché. Teraz mi jedna dobrá duša vybavuje čítačku v košickej “base”. Dostali sa tam nejaké moje knihy, kolujú tam, našli úrodnú pôdu. To je vždy dobré, aby vznikol očistný dialóg… Tie Košice sú už niečo medzi jednotkou a dvojkou, veľká výzva. Vnímavý človek to zistí, keď prejde cez vrátnicu a padne na neho tá atmosféra neslobody. Láka všetko nové a toto je vždy obrovská energia upútať ľudí, na ktorých štát ukázal, že pochybili.

Tak trochu sme už pri Príbehu muža, tvojom poslednom románe. Je čierny…

… do polovice je skutočne veľmi čierny, tentoraz som môjmu hrdinovi nakládol požehnane. Ale nesie, láme mu síce kolená, líže prach sveta, ale nesie. Ale potom vstane ako golem, hrdina, ktorý môže ľuďom ukázať, že aj žobrák sa môže stať cisárom. Stačí pozitívna myšlienka chcieť otočiť smerovanie svojho života a stane sa. Nevyhovárajme sa na okolnosti, tie sa dejú, ako sme si pred narodením naplánovali. Hrajme so životom nádhernú hru – učme sa ďakovať, aj keď plačeme. Len víťazi po rokoch pochopia…

Akoby si spravil opak toho, čo je v tvojom predposlednom románe Nauč ma umierať. Tam hlavný hrdina takmer od začiatku (mimo tvojich povestných “škaredých” 66 strán) začne veriť zámeru…

… áno, celý ten román je o pozitívnej myšlienke, zámere, viere v to, čo si vysnívaš a ideš za tým a ono sa ti to aj začne plniť. V Príbehu muža sa deje presne to isté, jedine tu Lukáš vedome kráča ku skaze. Ono to funguje dvojsmerne, úplne na rovnakom princípe, čím sme viac zachmúrení, tým viac sa nám nedarí. No a Lukáš bol zradený tými najbližšími – ženou, rodičmi, už nikomu neverí, o všetko prišiel… Chce umrieť, ale zradí ho aj Lucifer. Našťastie neumrie. Len tak sa môže stať sviecou pre okolie. Zostať uplakaný a zamračený je to najľahšie, čo človek dokáže. To ide samo. Ale začať vstávať a snažiť sa otočiť chod vecí, to potrebuje hrdinu. 

Nie. Je to skutočný príbeh dvoch ľudí, ktorí mi vyrozprávali svoj osud a ja som sa z ich cesty odrazil do tohto deja. Som ako Bohumil Hrabal. Chodím, počúvam, pýtam sa, sledujem, vkladám si svet do cestovnej tašky a potom ho doma večer posvätne vyberám a cez chrobáčiky sypem iným dušiam cez slzy a smiech do duší. Som iba filter a kompresor v jednom 🙂

Do cestovnej tašky – Etiópia. Tvoj nový cestopis z Afriky…

Nemám k tejto nádhernej krajine čo viac povedať. Zaslúžila si knihu. Ja to stále vravím – každý Slovák povinne na tri mesiace do Indie či do nejakej ubiedenej africkej krajiny. Hneď by sme sa prestali sťažovať, ako je u nás draho, čo nám chýba…

Tebe sa to povie, keď si sa pred mesiacom vybral na svadobnú cestu do Mexika. To nie je lacná záležitosť…

Do svojej tridsiatky som bol obyčajný rocker, ktorý keď prišiel na druhé stretnutie z priemyslovky, pochopil, že nič nemá. Spolužiaci podávali fotky opravených bytov, postavených domov, krásnych detí. A Baričák tam sedel a nemal nič. Len ošúchanú gitaru a v srdci smiech. Čo som mal hovoriť, že nemám otca, mama ma vyhodila z domu, lebo ako bigotne veriaca sa už nemohla pozerať na môj štvorročný vzťah, ktorý nebol spečatený pred Bohom, že bývam v prenajatom jednoizbovom byte a zarábam ako zvukár v rádiu 2645,- slovenských korún? Možno asi tam som si povedal, že zbohatnem, hehe. Darí sa mi. Všetko, na čo siahnem, akoby bolo hneď požehnané. A vieš prečo? Lebo hneď na začiatku vidím konečnú a hotovú vec. Iní ľudia si vizualizujú prekážky, ja vidím konečný žiarivo vyzdobený vianočný stromček plný darčekov.

Stihol si toho tento rok viac ako veľa…

Minulý rok som si vravel, že by bolo dobre ubrzdiť, ale keď zosumarizujem rok 2011 už teraz v novembri, je to akoby som si do tohto života skutočne zobral dvakrát viac energie ako iní. Okrem románu Príbeh muža a etiópskeho cestopisu Etiópia – Vysoká škola neočakávania, som vydal aj moju tretiu (ne)básnickú zbierku V tichu. Plus v mojom knižnom vydavateľstve HladoHlas vyšlo ďalších sedem kníh iných autorov. Nahral som nový album Lunatic Gods “Vlnobytie” (to nie je hrubka, to je môj prínos do slovenčiny – život ako vlny, raz plačeme, inokedy sa smejeme) a taktiež som nahral s kapelou NOTHING CD ku knihe Príbeh muža, takže mesiac v tomto roku som strávil v štúdiu, hehe. Prekopal som celý môj web shop, dal mu nový design aj šasi, natiahol vo firme nový, výkonnejší systém. Navštívil som s priateľkou Vietnam a Mexiko, maminu som zobral do Bulharska (veľká škola ísť s vlastným rodičom na dovolenku – pre osobný rast vrelo odporúčam).

Nemáš strach, že ti budú ľudia závidieť?

Ako Slováci sme veľkí učitelia. Závisť v nás spúšťa neuveriteľne veľa samodeštrukčných programov. Ak mi niekto bude závidieť, je to jeho problém, nie môj. Pod jednu fotku mi istá pani napísala, že z jej úradného štátneho platu môže o takejto dovolenke len snívať. Odpísal som jej, že všetko je na jej rozhodnutí. Ak bude iba smutne sedieť pri kompe, tak môže iba snívať, v tom mala veľkú pravdu. A nehovor mi, že niektorí z nás nemôžu! Všetci môžeme byť bohatí a šťastní! Byť nešťastným nie je prirodzený stav pre človeka. To len jedna dodrbaná generácia dodrbáva inú.

No stihol si toho veľa…

To ešte nekončí. Nakoniec sa mi začal zhmotňovať sen, ktorý som si vysníval, keď som sa minulé leto táral po Novom Zélande. Tam som si uvedomil, čo všetko pre mňa znamená terajšia priateľka. Pri každom zaspávaní som si predstavoval náš dom a ju, ako stojí vo dverách. Na rukách má malé bábätko, druhé sa kolenačkuje ku oteckovi, ktorý práve vystúpil z nového auta. Beží ku mne veľký pes, mačka je salámistka, pozoruje ten výjav akoby zo Strážnej veže opodiaľ…

Tvoja svadba je teda začiatkom tohto sna?

Začiatkom? Veď my čakáme malú Sáru, dom už je skoro pod strechou. 🙂 Začal som stavať začiatkom augusta, Sára k nám priletela v júli… Aj teraz mamina dohovára Sárke, “aby už bukala”. Večer ožíva, bude to nočný vták po mne. 🙂

Tak to teda gratulujem 🙂

Keď som sa vrátil z Nového Zélandu, vravím Ivke – ja chcem dieťatko. Ona mi vraví, že to ešte necíti. Ja reku dobre teda, nemôžem nikoho znásilňovať, na dieťa treba dvoch, hlavne ženu, hu he. No a v máji tohto roku Ivka vraví, že aj ona by už chcela. No a za jeden a pol mesiaca na to mi hovorí, že čakáme malé. Všade okolo mňa počúvam smútok z toho, že sa im so splodením dieťatka nedarí. Čakal som, že ako štyridsaťročný budem musieť moje spermie prosiť na kolenách, aby sa rozbehli a vidíš, stačí si iba niečo vizualizovať, veriť tomu a ísť za tým.

Len málo ľudí rozpráva tak otvorene o sebe…

Koľko tu ešte budem? Keby som prestal písať, po troch rokoch si nikto ani len nespomenie na nejakého Baričáka. Nemáme ako ľudia čo stratiť. Načo sa spútavať, vytvárať si bariéry? Je to presne to isté, ako keď vravím priateľke na mexickej pláži, že idem donaha. A ona vraj jej je to blbé. Moja odpoveď je vždy rovnaká: Milovaná, za hodinu tí ľudia odídu a bude im lautri jedno, či videli tvoje prsia alebo nie. Ale tvoja duša si zapamätá, že si spravila niečo, čo je proti jej prirodzenosti.

Lepšia bodka už asi nebude… 🙂 Ďakujem.

To ja ďakujem celému Martinusu. Celému svetu želám, nech je šťastný, nemôžem mu nič krajšie priať, v tom je všetko…