Pocit konca dokazuje, že na dĺžke románu nezáleží
Najvýznamnejší britskí literárni kritici sa zhodli na tom, že Pocit konca od Juliana Barnesa je tou najlepšou knihou, aká v angličtine minulý rok vyšla. Udelili jej preto jedno z najprestížnejších literárnych ocenení vôbec – Man Bookerovu cenu. A po prečítaní tejto útlej knižočky sa dá s porotou len a len súhlasiť. Julian Barnes dokázal, že veľký román nepotrebuje stovky strán intelektuálneho balastu. Stačí silná myšlienka a rozprávačský talent.
Dobrá kniha by mala byť aj dobre čitateľná
Keď porota Man Bookerovej ceny minulý rok vyhlásila, že jedným z najdôležitejších kritérií pri výbere víťaza bude nielen hĺbka diela, ale aj jeho čitateľnosť, zdvihla sa obrovská vlna kritiky a polemiky. Literárni kritici po celej Británii sa zhrozili, že cena, ktorá je oslavou diel vydávaných v angličtine (až na tie americké), bude degradovaná kritériom, ktoré automaticky vylúči všetky lahodné hĺbkové analýzy myšlienkových pochodov duševne rozorvaného päťdesiatnika s krízou identity, stojaceho na pomedzí závažného životného rozhodnutia, ktoré symbolizuje spretrhanú niť jeho vzťahov, životných sklamaní a prehier, ktoré ho uvrhli na úplne dno psychické, ale aj morálne a existenciálne, čo mu však poskytlo úplne novú perspektívu, vďaka ktorej dokáže vnímať … blablabla…
A potom Man Bookerovu cenu dostal Julian Barnes a jeho 133 stranový román Pocit konca a bolo po búrlivých reakciách. Lebo tejto knihe sa dá vyčítať len máločo.
Nostalgia, melanchólia, ale hlavne pokora
Ako už zo samotného názvu vyplýva, Pocit konca je o človeku, ktorý je na konci svojej životnej cesty. Anthony Webster má šesťdesiat a v živote ho už veľa vzruchu nečaká. Preto trávi väčšinu času spomínaním na časy, kedy bol mladý, plný života a jeho svet tvorili traja kamaráti – Adrian, Colin, Alex a priateľka Veronika, ktorá sa s ním vyspala až potom, čo sa rozišli. A na dôvažok začala chodiť s jeho kamarátom Adrianom.
To však bolo dávno. Pred mnohými desaťročiami, ktoré sa Anthonymu podarilo vyplniť životom, ktorý možno nebol úžasný, ale dá sa označiť minimálne za uspokojivý. Teraz už je to vlastne jedno. Rozoberať sa ho oplatí len preto, lebo perspektíva šesťdesiatročného chlapa je diametrálne odlišná od postojov mladíka, ktorý je uprostred diania.
Vekom sa menia názory, aj uhol pohľadu
A tak sa dozvedáme o dávnych udalostiach zo života obyčajného chlapca. Udalostiach, ktoré vlastne nie sú ničím výnimočné. Takými ich však robí samotné zamýšľanie sa Anthonyho, ktorý uvažuje triezvo a s nadhľadom, ako sa na staršieho, skúseného pána patrí. A práve niť jeho myšlienok, na ktorú autor umne nadväzuje svoje vlastné názory na starnutie a zmysel života sú tým skutočným dôvodom, prečo táto kniha zapôsobí.
Julian Barnes dokazuje, že aj na obmedzený priestor 130 strán sa dajú vtesnať myšlienky, postrehy a pozorovania, ktoré by ste často márne hľadali v oveľa rozsiahlejších románoch. O prekvapivom závere, ktorý vás presvedčí, že aj zápletka mala niečo do seba, ani nevraviac. Ak teda máte chuť na novelu, ktorá je žiarivým príkladom, ako to momentálne vyzerá na vrchole britskej literatúry, Pocit konca by ste rozhodne nemali prehliadnuť.
Verdikt:
Žiadne prekvapenie sa nekoná. Pocit konca je ďalším z rady vynikajúcich románov renomovaného britského spisovateľa Juliana Barnesa, ktorý dokazuje, že aj na rozsahom malý román môže ukrývať veľké myšlienky , prekvapivú pointu, ale aj typický britský humor.
