Boris Filan: Nosím okuliare s jedným sklíčkom poetickým a druhým cynickým

Predstavovať Borisa Filana by bolo viac ako zbytočné. Známy slovenský textár, dramaturg, scenárista, moderátor, cestovateľ, no a v neposlednom rade aj spisovateľ sa hlási o slovo s novinkou, v ktorej opäť dokazuje, že písanie mu ide rovnako dobre, ako rozprávanie. Ak nie dokonca ešte o kúsoček lepšie! 🙂 Len pred nedávnom uzrela svetlo sveta jeho novinka so sľubným názvom Zabíjačka a iné rozkoše a my sme využili príležitosť položiť mu niekoľko otázok.

Ako súvisí s obsahom Tvojej knihy motto: „Sliepka sa iba zúčastňuje, ale sviňa ide s kožou na trh“?

V tejto knižke sú dve novinky. Prvý raz mám látkovú záložku. A motto som premiestnil zo zadnej strany na prednú. Záložka je, aby ľudia nezabudli, kde prestali čítať. A motto, aby sa mohli zamyslieť. Taká myšlienka musí mať svoje tajomstvo. Aj na trhu si môžeš kúpiť vylúpané slnečnicové a tekvicové jadierka, ale nie je to ono. A kto to motto nevylúska, nech sa spýta najbližšej sliepky, alebo tej druhej.

Čo spôsobuje, že sa v Tvojom rozprávaní okrem tradičného fejtónového rázu objavuje čoraz viac znakov eseje?

Kdeže eseje. To sú témy z krčmy Lýceum, kde sa pri našom stole strieda filozof, rómsky murár, doktor z pohotovosti, opitý Leninov duch, kozmológ.  To je tá Hrabalova hospoda, v ktorej sa hovorom každý stáva tým, ktorým by iba chcel byť. Jeden poslucháč mi napísal, že ma počúva a číta, lebo mu moje veci pripomínajú kázne. Takmer súhlasím, ale ja by som to nazval nekázne.

Čo má Tvoja kniha Zabíjačka a iné rozkoše spoločné s cestopisom a čo s encyklopédiou?

V dobrej spoločnosti človek cíti, že môže byť beztrestne úprimný.  A môže hovoriť, o čom sa mu žiada. Toto sú iba moje príspevky do spoločnosti mojich rovesníkov, ktorí súčasne čítajú fyziku pre druhý ročník gymnázia, kuchárske knižky aj T.S. Eliotovu poéziu.  Ponúkam knižnú plejskavicu, v ktorej musí byť trošku hovädziny, baraniny, sviňaciny, cibule aj korenia. Keď som bol chalan a dostal som bláznivý nápad, alebo som niečo videl, čítal a počul, čo ma nadchlo, bežal som k susedom a už na schodoch som kričal svoju novinku. S tým istým nutkaním to dnes píšem, alebo rozprávam v Pálenici.  Bolo by senzačné, keby ľudia mali z čítania také potešenie ako ja z písania.

Pri jednej príležitosti si sa označil za cynického romantika. Nie si predsa len v tejto knihe skôr romanticko-nostalgický ako zreteľne cynický?

Traja muži na H – Hammel, Heller a Hrabal ma naučili nosiť okuliare s jedným sklíčkom poetickým a druhým cynickým. Som súčasne úprimný aj introvertný, zvedavý aj presýtený informáciami, tolerantný aj neobjektívny. Prečo by som mal predstierať jednoduchosť; som veľký, všeličo sa do mňa vojde. V Rozhovore majstra s hlúpym žiakom som povedal majstrovými ústami: „Vraciam sa k dobrým starým  knižkám. Ale to, čo som čítal kedysi, teraz preskakujem. A to, čom som vtedy preskakoval, pozorne čítam.“ Tak to robím so svojím životom.

Prečo je Slovensko zaujímavá krajina?

Lebo sme v porovnaní s veľkými národmi veľmi  mladá nedefinovaná spoločnosť.  Globálne prebieha dramatická zmena vo vnímaní sveta. Kedysi všetko hodnotné malo hlboké korene, mocný kmeň, obrovskú korunu a vzácne plody. Dnes existuje iba celoplanetárna hladina zákazníckej slasti, na ktorej sa veci bez koreňov vznášajú ako planktón. Časti toho planktónu sa ľubovoľne spájajú do malých celkov. Všetko je rovnocenné a nahraditeľné. Kopírovateľné a recyklovateľné. Je zaujímavé žiť takú dobu.

Usilovať sa pochopiť  prúd myšlienok, túžob a závislostí, ktoré dodávajú  životu  jeho silu. Nedať sa ním strhnúť, ale pokúsiť sa objaviť zachovaný  zložitý systém odvodňovacích kanálov a hatí. Strach, pochybnosti, nepoctivosť, žiadza, porušené sľuby, vražda, láska, neistota, čo sa týka zámerov Božích. To všetko vidím, chápem. Mozog mi  ponúka rôzne protichodné riešenia, ale napriek tomu si uchovávam istú mierne rezignovanú  rovnováhu. Je zaujímavé sledovať, ako sme to, čo iní považujú za kultúrnu  katastrofu, radostne prijali za svoje. Súčasné  Slovensko je smutne šťastný sockap mutant, pasúci sa na odpadkoch spotrebného raja.

Čo rozhodlo, že sa do titulu  knihy dostali práve „zabíjačka a iné rozkoše“?

Myslím si, že v rozprávaní o zabíjačke a jej rituáloch je obsiahnuté veľa z toho, čo považujem za dôležité povedať aj vyspovedať. Na zabíjačky u mojich starých rodičov si spomínam ako na niečo hrejivé, krásne, spoločné. Zabíjanie živého, násilie a smrť nás fascinuje – stačí si hociktorý večer pozrieť všetky televízne stanice. Porozprávať sa s niekým múdrym pri káve je radosť. Ale zažiť spolu zabíjačku, to je mystérium. My aj svoju lásku prejavujeme zabíjaním. Naučili sme sa to od Stvoriteľa. To on svojim dietkam nakoniec tak ďakuje za to,  že sa milovali a množili, ako im prikázal.

Čím sa líši Boris Filan, rozprávajúci v rádiu, od Borisa Filana, autora knihy, prípadne Borisa Filana, rozprávajúceho historky v súkromí?

Dosť dlho mi trvalo naučiť sa písať tak, ako rozprávam. Občas mi ľudia hovoria, že pri čítaní počujú môj hlas. V súkromí rozprávam opatrne, lebo moji najbližší už moje príbehy poznajú a nenápadne pri mojich historkách žmúria ušami. Našiel som si únikové cestičky. Zo všetkého mám najradšej, keď sa niekde túlam a potom si doma sadnem, uvarím si kvalitný čaj a zapnem počítač. Teším sa, ako mi môj mozog podá správu o tom, čo som videl, čo si o tom myslím a ako to najlepšie vyrozprávať. Niekedy som na konci stránky sám prekvapený, čo prsty vypriadli. A poviem si: „No nehovor!“

Pretlmoč, prosím, teóriu o najlepšom rozhovore.

Navštívil som v Brne maliara Vlastu Zábranského. Vlasto si prečítal otázky, ktoré som si preňho pripravil a nečakane ho to rozrušilo. „Ty otázky jsou zbytečne chytrý. Na ty ja odpovídat nebudu. Ja umím odpovídat jenom na hloupé otázky. Odpovídat  chytře  na chytré otázky, to není nic těžkého. Ale já odpovídám chytře na hloupé otázky, to je umění. Musíš mi vymyslet hloupé otázky a já ti chytře odpovím.“
„Podľa mňa tieto sú hlúpe.“
„Jsou, ale né dost,“ pridala sa Vlastova manželka a to ju tak rozosmialo, že si obliala nohy vínom.

Do akej miery si prebral so svojimi známymi výskyt ich príhod v tejto knihe?

Ľudia sa so mnou kamarátia na vlastné nebezpečie. Ak som sa niekoho dotkol, dodatočne sa mu ospravedlňujem. Ale nech rátajú s tým, že to spravím znova. Asi to tak musí byť.

Prečo je všednodennosť zábavná?

Lebo človek nikdy nevie, kedy mu srdce zablúdi v niečom, čo pripomína domov, alebo aspoň použiteľnú minulosť.