Keď všetko naokolo ovládne ohavnosť

Dvadsať rokov po Nežnej revolúcii sa na nás odvšadiaľ valia knihy, filmy, dokumenty, výpovede či svedectvá o novembrových dňoch, ktoré zmenili naše životy. S týmto predpokladom počítala aj chorvátska spisovateľka Slavenka Drakulić, keď sa rozhodla napísať knihu o bývalom režime, ale nielen o ňom. Práve kvôli očakávaniam viacerých publikácií s touto témou si vybrala formu tak odlišnú od dokumentov či literatúry faktu. Napísala  Myš v múzeu komunizmu a iné životy pod psa – bájky, ktoré možno viac ako výpovede svedkov dokážu najmä mladej generácii vysvetliť dôvody dnešného stavu spoločnosti v troch postkomunistických krajinách.

Kto sa začítal do Zvieracej farmy od Georga Orwella a nevedel sa odtrhnúť od Napoleona či Kvičiaka, kniha Myš v múzeu komunizmu a iné životy pod psa bude podľa jeho gusta. Slavenka Drakulić vytvorila tri silné postavy svojich troch poviedok, možno presnejšie bájok. Cez pohľad myši, psa a mačky rozpráva nielen to, aký komunizmus bol, ale aj čo spôsobil jeho koniec.

Bohumil – tak myš v Múzeu komunizmu v Prahe nazvala stará upratovačka a správkyňa tohto bytu plného starých vecí z minulého režimu – Milena. Myš robí v poviedke prehliadku po izbách – obývačke, triede, obchode. Pri jednotlivých častiach múzea vysvetľuje návštevníkovi, čo jednotlivé veci znamenajú, prečo je v obchode nedostatok tovaru, prečo je všetko vyrobené v Sovietskom zväze, prečo sú veci naokolo také škaredé.

„Tu v tomto múzeu, tak ako aj v skutočnom komunizme, vládne ohavnosť.“

Bohumil rozpráva, opisuje, odpovedá na otázky, ktoré nik nepoložil. Prevedie návštevníka cez historické udalosti, o ktorých sa naučil v škole, keď schovaný v skrini počúval výklad  Spomenie inváziu vojsk Varšavskej zmluvy, ale aj kultúrne ikony a ich príbehy. Zastaví sa pri osude Milana Kunderu, poradí filmy ako Ostře sledované vlaky či Hoří má panenko.

„Podstata komunizmu, teda to, čo bolo na ňom najdôležitejšie, je dnes neviditeľné. Tu v múzeu už neuvidíš odtiene sivej, čo vtedy  prevládali v každom živote.“

Po Prahe sa autorka presunula do Bukurešti. Na príklade premnožených psoch na uliciach, bez domova a budúcnosti ilustruje nielen režim Ceausescovej diktatúry, ale aj toho, ako sa chyby nevedeli napraviť ani po jeho poprave. „Akurát jediné o čo sa Rumuni starali, bolo ako to vyzerá, a nie ako to vyriešiť,“ hovorí starý pes v rozhovore. Zo svojho pohľadu opisuje ako ich krutý režim pripravil o domov, keď kvôli stavbe zbúrali časť starého mesta, v ktorom žili ľudia, ktorí potom nemali kam ísť. Tento stav sa však nevyriešil ani po jeho páde: V Rumunsku sa od roku 2001 začali starať o práva psov. Aby mali útulky, očkovanie (…) pritom na ulici žobralo mnoho detí, ktoré žili v kanalizácii, teda nie ako psi, ale pod psa.

Starý pes rozpráva o diktátorovi a jeho žene, ktorí zabíjali ľudí bez mihnutia oka, ale na vykynoženie premnožených psov sa nakoniec neodvážili, lebo by to mohlo vyvolať nepokoje najmä zo strany zahraničia. Zároveň prirovnáva a zosobňuje mládež a ľudí z ulice, ktorí prišli o svoje domovy so svorkami túlavých psov.

„Dalo by sa povedať: Homo homini lupus (človek, človeku vlkom), no mne sa zdá primeranejšie Canus cani homo (pes psovi človekom).“

Tretia krajina, ktorá sa dostala pod drobnohľad autorky je Poľsko. V ňom sa odohráva proces s generálom, ktorý sa spojil s Rusmi, a uvalil stanné právo. Jeho mačka – intelektuálka – píše list  prokurátorovi. Snaží sa mu  vysvetliť kroky, ktoré v tých pohnutých dňoch generál urobil. Nežiada však jeho slobodu či prepustenie. Má dve riešenia situácie: buď nech prokurátor ukončí pojednávanie, alebo nech rozhodne, akokoľvek, ale rýchlo. Ak totiž generál umrie skôr, ako stihnú rozhodnúť, táto sporná časť dejín sa nikdy neuzavrie. Či bude rozsudok odpustením ich hriechov, ako by bol Ježiš? Lebo katolíci potrebujú Mesiáša, niekoho, kto vykúpi ich hriechy komunizmu. Mačka Gorbi (pomenovaná podľa Gobačova) vidí dôvody procesu a nenávisti ku generálovi v túžbe ľudí zhodiť na niekoho svoje prehrešky a pošmyknutia voči bývalému režimu.

Slavenka Drakulić v tejto malej nenápadnej knižočke prináša iný pohľad a inú formu na akú sme pri tejto téme zvyknutí. Myš v múzeu komunizmu je hravá, môže byť blízka mladším generáciám, ktorým je bývalý režim už cudzí. Autorka vysvetľuje mnohé historické okolnosti a udalosti, o ktorých sa v škole pravdepodobne nedopočujú. A ak aj dopočujú, hneď po polročnom skúšaní na to zabudnú. Všetky jej zvieracie postavy majú vynikajúci prehľad a dokážu upútať  dialógmi bez partnera, keď odpovedajú na nepoložené otázky.

Drakulić nie je v svojej krajine obľúbená. Tým, že píše o dejinách aj súčasnosti tak, ako to ľuďom nevyhovuje, ani ona nie je vyhovujúca. Poukazuje na chyby bývalého režimu, ale zároveň zvýrazňuje aj neschopnosť a nečinnosť tohto „kapitalistického“ režimu. Ukazuje ľudí, ktorí sa možno predtým mali lepšie, a to najmä kvôli tomu, že boli ochotní spolupracovať. Nie priveľmi, možno len tým, že boli ticho.

„Nemá zmysel čokoľvek si nahovárať, väčšina nás sa snažila vyhovieť a spolupracovať nielen kvôli prežitiu, ale jednoducho preto, aby sme sa mali lepšie.“

A práve to sa mnohým nemusí páčiť, pretože Slavenka Drakulić ukazuje nielen na chyby jednotlivcov, predstaviteľov vysokej moci, ale aj na pochybenia obyčajných ľudí, ktorí možno nespravili žiadny krutý čin, nezabili, neposielali ľudí do pracovných táborov, ale tiež urobili niečo hrozné – neurobili nič.

Hodnotenie:

Kniha je výborne napísaná, číta sa ľahko, a pritom prináša mnoho faktov a dejinných súvislostí. Autorka na seba berie ťažkú úlohu – nastavuje zrkadlo, ale nie spoločnosti ako celku, ale jednotlivcom v spoločnosti. Nahlas a odvážne hovorí, že nielen komunisti, ktorí sa dostali pred súd alebo boli popravení boli vinní za situáciu, aká v jednotlivých postkomunistických krajinách bola. Kritika komunizmu ju však nenúti slepo chváliť súčasný stav, ktorý totiž tiež nie je priaznivý.