Niektoré nechutnosti skrývajú myšlienku
Vlhké miesta je škaredá kniha. Autorka opisuje veci, ktoré sú nechutné a pre ľudí so slabším žalúdkom aj nestráviteľné. Ak sa však dokážete prehrýzť, a to myslím doslovne, cez hordy odporností, nájdete zmysel príbehu. Hyperbolizovaný obraz toho, čo môže s mladým dievčaťom urobiť rozvod rodičov, pokus o samovraždu matky a nehynúca túžba po úplnej rodine, láske a blízkej osobe.Ak patríte medzi útlocitných ľudí s veľkou predstavivosťou, táto kniha nebude pre vás dobrá voľba. Preto to radšej neskúšajte a obchádzajte ju veľkým oblúkom. Autorka Charlotte Rocheová dokázala totiž vytvoriť kondenzovanú nechutnosť prepletenú dejom a myšlienkou. Musí sa jej však nechať, že dej a myšlienka je silná. Pre niekoho môže byť silná natoľko, že sa s touto knihou popasuje a zvíťazí nad pasážami, ktoré jej, podľa mňa, len ubližujú.
Rocheová rozpráva príbeh mladej Helen, ktorá leží v nemocnici po operácii konečníka. Ten si poranila pri nešikovnom holení. Pobyt v nemocnici si kráti spomienkami na svoje zážitky. Práve tie sú nesmierne poznačené rozvodom rodičov a nenávisťou k matke. Tá je prehnane čistotná, až konzervatívna najmä čo sa týka osobnej hygieny. A keďže ich vzťah je nie práve najlepší, robí pravý opak toho, ako jej vždy radila. V prípade Helen a jej matky v skutočnosti nejde o nenávisť. Helen ju chce milovať, chce, aby bola pri nej, aby boli aj s otcom spolu. Aj napriek tomu sa búri. Nevie jej odpustiť rozvod. Matkin pokus o samovraždu.
Helen je miestami veľmi nechutná. Šokuje. Nielen čitateľov, ale aj ľudí okolo seba. Niekedy má čitateľ pocit, že je posadnutá sexom, sexualitou, pohlavím a všetkým čo s tým súvisí. Možno je to pravda. Na druhej strane to môže byť len zúfalý zápas 
o to, aby nebola sama.
„Išla by som do postele s hocijakým idiotom, len aby som tam nebola sama alebo dokonca nemusela celú noc spať sama. Vždy je lepší nejaký ako nijaký.“
Preto si aj pestuje vlastnú rodinu. Takú, ktorá by ju neopustila, nezradila… Rodinu, o ktorú sa môže starať, a ktorá ju nenechá samú. Rodinu jej avokádových jadier. Sú to jej deti. Rodí ich, dávam im lásku, aj všetko ostatné, čo potrebujú na prežitie. Ako náhrada za skutočnú rodinu je to však slabé.
Okrem tohto citového záchvevu však v príbehu moc emocionality nečakajte. Helen si sama v nemocnici pripomína zážitky, ktoré nie sú pre slabé povahy.
„Sedím si s blaženým úsmevom v teplej kaluži zo spermií a učiteľ pred tabuľou dokazuje existenciu Boha. Tak sa dá škola vydržať.“
Mladá rozprávačka si takto kráti chvíle, ktoré majú spojiť jej rodičov. Dokonca sa vystaví aj silným bolestiam, aby si zhoršila zranenie a vynúti si akútnu operáciu. Robí to len preto, aby sa pre jej zdravotný stav stretli v jednej miestnosti – jej izbe. Predpokladá, že by ich to opäť spojilo a mohli by byť opäť šťastná a úplná rodina. To sa jej však nepodarí. A tak skúša iné riešenie. Ktoré možno tiež nevyjde, ale o tom sa už v knihe nedozvieme.
Helen je v tejto knihe symbolom dieťaťa rozvrátenej rodiny. Trpí samotou. Nedostatkom lásky. Snaží sa na seba upozorniť – drogami, sexom, nedostatočnou hygienou. Chce, aby sa o ňu zaujímali, a tak sa uchyľuje k veciam, ktoré by iných ani nenapadli. Jej konanie je často nechutné, aj keď sa mu dá miestami rozumieť.
Verdikt:
Helen je svojská hlavná hrdinka. Čitateľ nevie, či sa mu má z nej zdvihnúť žalúdok alebo ju má objať a pritisnúť k sebe. Robí hlúposti. Možno aj trochu väčšie ako jej rovesníci, má na to však svoje dôvody. Kniha sa dá označiť ako prečítateľná, aj keď autorka pre vybičovanie situácie, a možno len pre komerčný úspech, ženie veci do krajností, kam by zájsť nemuseli. Je však hodná prečítania, aj keď je v nej mnoho strán, s ktorými budete vyslovene bojovať. Napriek tomu rozširuje obzory, aj keď označenie „kniha pre plnohodnotný život“, ktorým sa pýši na začiatku, je až priveľmi zábavné.
