Vyzerá to ako výmysel

Ak nejaký súčasný spisovateľ nazve svoju literárnu postavu Homérom a obdarí ho slepotou, nedá sa to vnímať inak ako postmoderný odkaz – veľmi priehľadný – na počiatky západnej epiky, ktorá práve v nevidomom Homérovi našla svoju energiu. Všetko je to však inak. Slepý Homér Collyer bola reálna postava, ktorý so svojím bratom Langleyom patrili k malebným postavičkám starého New Yorku. Bratia Collyerovci – ich meno predstavovalo osobitné sociálne logo Collyer Brothers, akoby to bola firma Collyer and Collyer.

Obaja vyrastali v kultivovaných, až exkluzívnych pomeroch zabezpečenej, intelektuálnej, hoci výstrednej rodiny a po smrti svojich rodičov sa ocitli sami v obrovskom dome na 5. Avenue. V tom čase sa však už u nich prejavili chorobné stavy, Homér postupne strácal zrak, až celkom oslepol a u Langleya sa čoraz intenzívnejšie prejavovalo  kompulzívne zhromažďovanie vecí a predmetov, ktoré sa inak nazýva aj sylogománia. A zatiaľ čo sa Homér prepadol do slepoty, ktorá ho oddeľovala od vonkajšieho sveta, Langley oddeľoval ich príbytok od reality vonku predmetmi. Neboli to nijaké drobnosti, zhromažďoval aj veľké stroje, nástroje, čo vyvrcholilo osobným automobilom umiestneným v priestoroch ich domu.

Obaja bratia vzbudzovali veľký odpor i záujem svojho užšieho i širšieho okolia, stali sa maskotom svojej štvrti i terčom útokov fyzických i psychických. Svoj deštruktívny i veľkolepý život skončili tragicky – objavili ich až po čase od ich smrti v dome, ktorý museli vypáčiť nátlakové zložky spoločnosti – ako v hrobke, ktorá navždy zapečatila telá týchto dvoch čudákov.

Život i smrť B.C. vzbudzoval veľký rozruch, boli pravidelne objektmi bulvárnych tlačovín, ale stali sa aj predmetom záujmu filmu a pravdaže, literatúry.

Tu treba povedať, že v americkej literatúre má životopisné písanie veľkú a silnú tradíciu. Nemám na mysli konvenčné biografie slávnych osobností, či memoáre zločincov a šialencov, ale literárne spracovanie životov ľudí, poznačených extrémnou autentickosťou a bizarnosťou.

E.L. Doctorow si tento spôsob miešania fikcie s fakticitou vyskúšal už v románe Ragtime, ktorý ho svetovo preslávil. No kým hlavnou postavou tej knihy bola sama spoločnosť, vnímaná cez rytmus amerického hudobného vynálezu ragtimu, tu sa spoločnosť minulej i predminulej Ameriky reflektuje práve cez dve postavy miestnych čudákov.

O tom, že to nie je striktná biografia, svedčí aj fakt, že Doctorow narába s reáliami a skutočnými detailmi veľmi voľne, nezáväzne, dokonca až poburujúco frivolne. Dovolí si dokonca takú rošádu, že zo slepého Homéra urobil pianistu, ktorým bol v skutočnosti jeho brat. Oveľa svojvoľnejšie úpravy si dovolil v časovej rovine – hoci obaja bratia zomreli roku 1947, pričom iba dátum smrti jedného sa dal určiť na deň, Doctorow ich preniesol do neskorých šesťdesiatych rokov a azda aj ďalej. Už z tohto vidno, že nejde o konvenčný životopis, že reálne životy reálnych ľudí autorovi iba poslúžili na rozohratie mystifikácií, možností, alternatív, vyskladanie veľkého podobenstva o individuálnom osude v kolese civilizácie.

Tým, čo bolo na oboch bratov najnápadnejšie, totiž ich hromadenie vecí, sa Doctorow zaoberá iba v miere potrebnej pre vykreslenie psychologických kulís svojho príbehu. Dokonca metaforizuje túto mániu, keď Langleyovi pripisuje úsilie o zostavenie akýchsi večných novín – tlačoviny, ktorá vyjde iba raz a navždy: a práve preto nemôže obsahovať konkrétne správy, ale iba ich univerzálne extrakty. Pre túto posadnutosť zhromažďuje stovky novín, zatiaľ čo jeho slepý brat sa ponára do temnoty nevidenia a neskôr aj do hluchoty.

Napriek tomuto svojmu dvojitému handicapu je práve on rozprávačom tejto ságy tohto súrodeneckého tandemu. Hoci slepý, predsa je citlivý voči zvukom života, ktorý duní za oknami – a neskôr aj zavretými okenicami ich domu. Cez jeho ruky – neraz doslova – prechádzajú ľudia z mäsa a kostí, ženy, gangstri, vrahovia, partia hipisákov, útočníci, úradníci, predstavitelia štátnej represie atď. Homér ich ohmatáva najprv prstami slepca, aby ich vzápätí ohmatal spomienkami a predstavami. Citlivo a citovo vníma rytmus vonkajšieho sveta, podľa ruptúr v jeho pravidelnosti určuje neomylne udalosti a deje. Keď sa k jeho slepote pridá aj strata sluchu, ponára sa čoraz viac do svojho vnútra, až sa nedá rozlíšiť, čo je skutočnosť a čo vidina, halucinácia.

Oddelení od sveta, paradoxne, pod ich oknami prechádzajú dejiny Ameriky i zvyšku sveta, vojny, spoločenské nepokoje, revolúcie (aj tá kvetinová), prohibícia, mafizácia spoločnosti, ale aj zmeny v individuálnom vnímaní sveta.

Doctorow rezignoval na ťažkopádny, dejepisecký popis histórie. Nehorázne si vymýšľa – a práve preto je jeho kniha koncentrátom fantázie a reality, podáva skutočnosť tak, ako sme ju nevideli, my, čo sme vidiaci.