Románopisci a romány, ktoré vyvolali rozruch: Gabriel Garcia Marquez – Biblia Latinskej Ameriky

Hovorí Vám niečo magický realizmus? Ak áno, tak Vám nepochybne hovorí niečo aj meno Gabriel Garcia Marquez, jeden z najvýznamnejších predstaviteľ juhoamerickej literatúry. Zvláštne postavičky, zvláštne okolnosti. Realisticky popísané udalosti a konanie, za zvláštnych okolností, plných náhody. Aj tak sa dá veľmi voľne popísať  magický realizmus. Latinská Amerika ja ako stvorená pre zvláštne figúrky a zvláštne okolnosti. Ženy, ktoré vedia vytušiť budúcnosť, muži plní zvláštnych znamení, tradície viažuce sa k hlbokej viere a prostredie dediny so zabehaným rytmom. No nie je to inšpirujúce? Pre Marqueza nepochybne.

Gabriel Garcia sa narodil ako najstarší zo 16 – stich detí, do veľmi rozvetvenej rodiny v kolumbijskej dedinke menom Aracataca. Rozvetvená rodina, plná príbuzných s rovnakými menami a črtami sa stala jeho inšpiráciou. Stará mama, ktorá oplývala jasnozrivosťou, sestra pojedajúca hlinu a beztak, rodinka plná podivuhodných indivíduí zanechala hlboký vplyv na mladom spisovateľovi. Divná makabrozita, tajuplná atmosféra, to všetko ho už od mladi lákalo. Čiastočne spôsobené rodinným prostredím, a áno, aj literárnymi vplyvmi. Významný odtlačok na mladom Gabrielovi zanechal totiž Franz Kafka a jeho poviedka Proměna. Po jej prečítaní sa  rozhodol, že sa stane spisovateľom. A tak sa stalo. Hneď na druhý deň sadol za písací stôl a napísal poviedku. Spojenie Kafku a vrodenej viery v zázraky, malo za následok vznik literárneho smeru s názvom magický realizmus a následnej svetovej senzácie.

Kým sa tak stalo, mladý Marquez sa dal na štúdium práva a pravidelne prispieval do novín. Budúci spisovateľ na seba upozornil najprv ako žurnalista angažovanou rubrikou v časopise El Heraldo. Aj po vyjdení svojich prvých románov naďalej pracoval ako žurnalista.  Od roku 1955 bol zahraničným európskym korešpondentom liberálneho časopisu El Spectador. Ako novinár – korešpondent sa dosť nacestoval:  Ženeva, Rím, Paríž, ZSSR, Kuba, New York a Mexico. Cestovateľsky pestrý život. Kvôli práci často menil svoje bydlisko a do rodnej Kolumbie chodil od istého času v podstate iba na návštevu. A To bolo jeho šťastím. V roku 1980 musel svoju „návštevu“ Kolumbie neplánovane prerušiť, pretože mu hrozilo zatknutie. Obvinenie? Angažovaný obhajca demokratického socializmu. V tom čase už slávny spisovateľ našťastie pohotovo zareagoval a z Kolumbie sa mu podarilo včas odísť. Dva roky tak prežil v exile v Mexiku. A v tom čase vyšlo jedno z jeho najznámejších diel: Kronika vopred ohlásenej smrti.

Detektívka s už vopred známym koncom vraj nemôže mať úspech? Ale môže! Marquez vedel, čo písal (a autorský tím Columba tiež, ale to je už iná kapitola). Príbeh Santiaga Nasara, ktoré ho zavraždia tak, že celé mestečko vie o chystanej vražde a autor rekonštruuje udalosť s odstupom 20 rokov  zaujal. Ospanlivá atmosféra, podivná ľahostajnosť latinského mestečka a vopred ohlasovaná vražda nútia čítať a hľadať háčik. Musí nastať nejaký zvrat. Nemôžu ohlásiť vraždu, potom ju len tak vykonať a nič! To predsa nemôže byť tak. A navyše, tak, že to núti čitateľa prečítať 100 strán na jeden nádych. No, keď viete ako na to, nepochybne môže. A to Marquez vedel. A vedeli to o ňom aj iní.

Napríklad komisia udeľujúca Nobelovu cenu za literatúru. Z mladíka študujúceho pôvodne právo a z nádejného žurnalistu sa stal svetový spisovateľ a národný hrdina Kolumbie. Niet dieťaťa, ktoré by nepoznalo jeho meno. Najlepšie vodnopólové mužstvo Kolumbie nesie názov podľa fiktívnej dedinky, inšpirovanej Marquezovým rodným miestom, v ktorej sa dej mnohých jeho podivných príbehov odohráva – Macondo. Po tom, čo mu komisia udelila Nobelovu cenu, po Marquezovi sa začali pomenovávať hotely, biliardové kluby, ovocné odrody. Nebol to športovec, ani vojak, ani vynálezca, ktorý sa stal hrdinom. Bol to spisovateľ, ktorý v rodnej krajine vyvolal takú senzáciu. Túžite po štipke mystiky? Siahnite po tomto Juhoameričanovi a naozaj neoľutujete.