blog

Románopisci a romány, ktoré vyvolali rozruch: M.A. Bulgakov – lekár a spisovateľ

streda 7. apríla 2010 00:01
St 7.04. 2010 00:01

Rozporuplná osobnosť ruskej literatúry – to je Bulgakov. Chvíľu brojil proti komunistickému režimu, ale nájdu sa aj diela, kde až tak ostro neprotestuje – dokonca sa aj pochvalne vyjadruje. Trikrát ženatý, závislý na morfiu. Milujúci literatúru a medicínu zároveň. Bojujúci s literárnymi kritikmi a nepriazňou režimu. To je v skratke autor jedného z najčítanejších románovMajster a Margaréta.

Michail Afanasievič Bulgakov sa narodil do rodiny plnej duchovných, ako najstarší z piatich detí. Starí otcovia z oboch strán boli kňazmi a jeho otec pôsobil ako profesor teológie na Kievskej akadémií. Človek by si myslel, že to zostane v rodine. Ale Michail sa minul rodinnej tradícii. Rozhodol sa pre štúdium medicíny. Už na strednej škole však výrazne inklinoval k umeniu. Literatúra, divadlo a opera patrili k jeho najväčším záľubám. Práca lekára ho však lákala. Ešte ani nemal dokončené štúdium na lekárskej fakulte, keď sa prihlásil ako dobrovoľník do Červeného kríža. Práve zúrila prvá svetová vojna a mladý lekár bol vyslaný rovno do prvej línie. Popri zachraňovaní životov sa sám ocitol v ohrození toho svojho. Vážne zranenia, ktoré utrpel mali za následok obrovské bolesti. A tu sa začala jeho závislosť na morfiu. Chronickú bolesť potláčal čoraz častejšími a väčšími dávkami. To už beztak podlomenému zdraviu rozhodne neprospelo. Literárnej činnosti, na druhej strane, v istom zmysle áno. V roku 1926 mu totiž vyšla poviedka s názvom Morfium. Patrí do pestrého cyklu poviedok s lekárskou tematikou. Nuž, ako lekár aj ako pacient si Bulgakov naozaj prežil svoje.

A práve to vedecké, neuveriteľne prirodzene skombinované s literárnym nadaním je to, čo robí jeho diela takými pútavými. Poviedky Psie srdce, či Osudné vajcia? Brilantný výsmech režimu odohrávajúci sa vo vedeckom prostredí. Obidve poviedky balansujú na hranici sci – fi žánru. Psie srdce sa pohráva s obľúbenou témou Vedec – Stvoriteľ.  Známy moskovský lekár, voperuje zatúlanému psovi ľudský mozog. Zo psa Šarika sa vplyvom experimentu stáva občan Šarikov. Príbeh  hodný doktora Frankeinsteina má však politické pozadie – ako inak. Okrem toho, že operáciou stvoril doktor Preobraženskij alkoholickú obludu, stvoril aj ľahko ovplyvniteľné indivíduum, s ktorého sa vďaka domovníkovi Švonderovi stáva horlivý proletár. A to sa celé deje na pozadí ťahanice o bytové miesta.

Ak toto stalinskému režimu neprišlo až tak vyrývačné, tak poviedka Osudné vajcia to cenzorom vynahradila. Už len úvod stačil na to, aby sa Bulgakov uvrhol do nemilosti. Pod mikroskopom sa ústave mikrobiológie začínajú množiť kosáčikovité baktérie. A pod lúčom červeného svetla sa správajú veľmi agresívne. Pohlcujú a požierajú všetko na vôkol. Kam tým autor asi mieril, potom veru dlho pátrať nemusíme.

Ako románopisec a poviedkár si Bulgakov režim znepriatelil. Rýpal a vysmieval sa ako len mohol. A skutočne veľmi rafinovane. Ako dramatik však isté „prešľapy“ napravil. Ako? Nuž tak, že hra Dni Turbinovcov spravila na Stalina hlboký dojem. Až taký, že ju pasoval za svoju najobľúbenejšiu hru. A Bulgakova si istým spôsobom obľúbil, ale nie natoľko, aby mu dovolil vycestovať  za rodičmi žijúcimi v Parížskom exile. Ustavičné reštrikcie režimu a cenzúry ho deptali. Túžil po slobode. No tá mu dopriata nebola. Ani ako novinárovi, ani ako spisovateľovi a ani ako dramatikovi.

Najväčšiu slávu si vyslúžil svojím románom Majster a Margaréta. Literárny vedci ho považujú za najlepšie dielo ruskej literatúry 20. storočia. Román bol vydaný krátko po autorovej smrti a dlho koloval ako undergroundová literatúra – samizdat. Román s faustovskou tematikou má zaujímavý osud. Rukopis musel Bulgakov totiž z pamäti prepisovať, keďže prvá verzia zhorela. Slávna veta z románu: „Rukopisy nehoria“ dostáva v tomto prípade nový rozmer.

Lekár, spisovateľ, novinár, dramatik, esejista. Raz v milosti, raz v nemilosti. Pre priateľov vynikajúci a veselý spoločník, v súkromí nie práve najšťastnejší človek. Režimom odrezaný od rodiny a väznený v štáte, ktorý mu nemohol poskytnúť vytúženú umeleckú slobodu. Čo mu však poskytol to bola inšpirácia pre satiru, ktorú by inde asi tak skoro nenašiel. Nuž, všetko zlé je na niečo dobré…

Foto: kievukraine.info / Martinus.sk