Hana Gregorová: Tá čo si vzala Tajovského

Sú ženy, ktoré sú talentované, vzdelané a mimoriadne inteligentné, no po vydaji akosi upadnú do stereotypu domácich povinností a v snahe naplno sa venovať rodine, sa vzdajú svojich pôvodných ideálov. Vlastná kariéra ide bokom, rodina má prednosť. A sú aj také, ktoré sa síce vydajú, ale rodinu a vlastnú kariéru snažia ideálne skĺbiť. Cesta je to určite neľahká, plná kompromisov a nie vždy je v cieľovej rovinke vysnívané šťastie. V dnešnej dobe sa tie kompromisy robia neporovnateľne ľahšie, ale začiatkom 20. storočia to teda prechádzka ružovým sadom rozhodne nebola. Hana Gregorová to skúsila. Výsledok? Nie veľmi známe meno slovenskej literatúry a ak áno, tak väčšinou iba ako Tajovského žena.

Hana Gregorová, rodená Lilgová, sa narodila do pomerne uvedomelej rodiny farbiara. Na rozdiel od svojich súputničiek mala tú výhodu, že sa narodila v Martine. Poviete si malé mesto, aká to už len môže byť výhoda? Nuž, na prelome 19. a 20. storočia dosť veľká, keďže v tom čase bol Martin kultúrno – politickým centrom. Základné vzdelanie získala v rodnom meste, ale ďalšie štúdium jej už dopriate nebolo, napriek odporúčaniam profesorov, že dievčina by mala svoj talent a bystrý um rozvíjať. Dôvod? Celkom prozaický – v rodine bolo treba každú ruku, ktorá sa mohla chytiť roboty. Aj  v prípade Hany sa vzorec, známy z osudu predošlých spisovateliek, opakoval. Vyššie vzdelanie zbrzdené povinnosťami a istou mierou predsudkov voči štúdiu žien, si zvedavé žieňa obstarávalo samo. A tak, keď mama otvorila skriňu, nebolo ničím nezvyčajným, ak odtiaľ vypadla nejaká kniha zahrabaná v šatách. Povinností v domácnosti farbiarov bolo veľa a chvíľ na relax naopak málo, žiadna možnosť čítať nesmela byť premrhaná, a tak Hana, vtedy ešte Lilgová, čítala pri šúpaní zemiakov. Tomu sa vraví spájať vysoké s nízkym…

V čom sa príbeh tejto zaujímavej ženy slovenskej literatúry od tých predtým spomínaných odlišuje? V otázke vydaja. Aspoň ona sa vydala z lásky. Pri svojom pobyte v Nadlaku roku 1907 sa totiž zahľadela do Jozefa Gregora – Tajovského. S čím chudobné dievča túžiace po vzdelaní vstupovalo do manželstva? S priehrštím idealistických predstáv o tom, ako si bude celé dni čítať knihy a debatovať so vzdelaným spisovateľom. Žiadne čítanie popri šúpaní zemiakov. Ako to už býva, sny majú od reality predsa len kúsok ďaleko. S týchto predstáv po sobáši raz – dva vytriezvela. Tajovský bol nepochybne vzdelaný muž, lenže raz darmo, aj intelektuál je predsa len človek so žalúdkom a má rád na stole teplú polievku. Netrvalo dlho a v manželstve to začalo škrípať. Povahy oboch boli pomerne komplikované.

Tajovský čoraz častejšie nadobúdal pocit, že manželku zaujíma vzdelanie a svet vedomostí viac ako on sám. To, čo je na ich vzťahu tak fascinujúce, je fakt, že Jozef Gregor svoju manželku vo vzdelávacích aktivitách vytrvalo podporoval a práve pod jeho vplyvom začala Hana aj písať. Ich manželstvo malo hlboké intelektuálne zázemie a bolo postavené aj na obojstrannej úcte. Čo bolo okrem pováh teda problémom? Akokoľvek benevolentný a pokrokový sa manžel snažil byť, tak okolie mu to veľmi neuľahčovalo. Pre také netypické pokrokové manželstvo vtedajšia spoločnosť nemala príliš veľké pochopenie a páru to rozhodne neuľahčovali. Ďalším faktorom bolo aj to, že Tajovský po čase začal na úspechy Hany trošku žiarliť, preto aj tá známa veta na margo ich vzťahu: „Naše manželstvo je prvou obeťou emancipácie“. Ústrky okolia, vzájomné nezhody a všelijaké malichernosti a aj tak ich vzťah vydržal pekných 30 rokov.

Gregorová patrila k tým ženám, ktoré mali vo zvyku povedať čo si myslia. A to pekne na hlas. Ak do Podjavorinskej, Vansovej a Šoltésovej kritici občas rýpali, tak do Gregorovej doslova ryli a to so železnou pravidelnosťou. Gregorová mala tú vzácnu vlastnosť, že sa nebála problém pomenovať a tie týkajúce sa ženskej vzdelanosti a pomenovala vo svojej zbierke Ženy obzvlášť presne. Jej vydaním v roku 1912 spustila doslova lavínu kritiky. Od tej doby, nech už napísala čokoľvek, kritici sa do nej zakaždým neľútostne pustili.

Nuž, obhajovať nárok na vzdelanie žien bolo pred prvou svetovou vojnou ešte stále pomerne odvážne. Ako však už bolo spomínané, Hana Gregorová patrila k tým odvážnym. A tak nech si kritici hovorili čo chceli, ona si hovorila – písala tiež. Snažila sa uspieť na oboch frontoch, tom kariérnom aj manželskom. Raz sa jej darilo viac v jednej sfére, raz v druhej. Podstatné však je, že to nikdy nevzdala.