Gejza Vámoš – Spisovateľ v bielom plášti

Dlhé čakanie v čakárni. Kopa kašľajúcich a smrkajúcich ľudí. Už dobrú polhodinu z ordinácie nikto nevyšiel, ani tam nevošiel. Kašľajúci a smrkajúci sa menia na mrzutých kašlajúcich a smrkajúcich. Po trištvrte hodine sa ozve postarší občan, ktorý začne na lekára nadávať a pozvoľna sa ostatní pripájajú. Situácia, ktorá asi nikomu nie je cudzia. V zimnom období ju dokonca niektorí z nás zažijú viac než raz. Čo robiť? Buď môžete nadávať na lenivosť lekára, alebo si vytiahnuť knihu. Okrem iného, čo ak ten lekár nie je žiaden flákač, ale talentovaný spisovateľ, ktorý sa občas pri vypisovaní receptu zabudne a napíše niečo rozsiahlejšie ako recept na Pamycon?

Hovorí sa, že mnoho lekárov prirodzene inklinuje k umeniu, aby zo seba striasli aspoň na chvíľu hrôzu zodpovednosti svojho povolania. Niektorí sa umeniu venujú pasívne – ako jeho prijímatelia a niektorí to skúsia dokonca aktívne. A sami sa chopia, napríklad, pera. Medzi takých patril aj Gejza Vámoš.

Narodil sa do rodiny židovského úradníka zamestnaného železnicami v maďarskom meste Dévabányi. Vámoš menil miesto bydliska pomerne často.  Stredoškolské štúdium absolvoval na nitrianskom gymnáziu, to vysokoškolské pre zmenu v Prahe na Lekárskej fakulte Karlovej univerzity a časť dokonca v Anglicku. Po získaní titulu doktor medicíny ho vojenská povinná služba zaviala do Bratislavy, a tak sa Vámoša načas stal vojenský lekár. Počas štúdia v Prahe ho oslovila práca v ústave balneológie, takže sa po skončení vojenskej služby a ukončení štúdia medicíny  presťahoval do Piešťan, kde pokračoval v špecializácií kúpeľné lekárstvo.

Už počas pražských štúdií ho literárne ambície priviedli k myšlienke založiť časopis, kde by mladí nádejní autori mohli prezentovať svoje výtvory. Spolu s Jankom Alexym tak založili v roku 1922 časopis Svojeť. Už o tri roky neskôr, po uvedení prvotín v Svojeti, vychádza Vámošovi prvá zbierka poviedok s názvom Editino očko.

V nej uverejnil poviedky a črty, ktoré mu dovtedy vyšli časopisecky. Charakteristickým pre zbierku je, že prevažuje autobiografická časť tvorby. V rovnomennej poviedke Editino očko, opisuje udalosť z detstva svojej mladšej sestry, kedy si sestra nešťastne vypichla oko perom. Ako lekár – spisovateľ pristupuje k opisu udalostí značne naturalisticky. Ak teda náhodou hľadáte poviedku vhodnú pre čakanie u očného lekára, tak túto by som vo vlastnom záujme preskočila. Keď sa do tejto poviedky totižto pustíte, tak ľahko sa od nej neodtrhnete. Opis nešťastnej udalosti je totiž mimoriadne pútavý a dosť popisný na to, aby sa tým s obraznejšou fantáziou vybavili príliš farebné obrazy toho, čo sa u Editke stalo. Ak ste citlivý na tému očí, tak následkom môže byť neodbytné slzenie. Na druhej strane, ak prežijete následné posmešky lekára na margo zaslzených oči a vysvetlíte mu, že kvapky na sennú nádchu ozaj nepotrebujete, tak sa do Editinho očka pokojne začítajte, stojí to za to.

Vámoš sa na úraz sestry pozerá rozpoltene – jednak ako brat a jednak ako lekár. Toto akési rozpoltenie je príznačné pre celú jeho tvorbu. Na jednej strane vedeckosť, a teda ovplyvnenie biologickým chápaním človeka (darwinizmus, freudizmus) , čo je u lekára absolútne prirodzené. Na strane druhej vlastné filozofické presvedčenie – dôvera v dobro človeka v budúcnosti a určitú nápravu ľudstva.

Vámoš bol svojská povaha, pre ktorú vnútorné presvedčenie znamenalo veľa a nebol ochotný vlastné názory prispôsobovať okolnostiam. To v 30. rokoch 20-teho storočia pre  osobu židovského vierovyznania nie je úplne bezpečný životný postoj. Otvoreným prezentovaním svojich názorov si vytvoril mnoho nepriateľov. Či už medzi kolegami lekármi, alebo priamo v židovskej obci. Ako antisemitizmus kritizoval totiž aj ortodoxné židovské praktiky. Vydaním románu Odlomená haluz si narobil nepriateľov asi na všetkých frontoch. V čase nastupujúceho fašizmu sa mu podarilo znepriateliť si súčasne fašistov a židovskú obec  Dej románu sa odohráva v mestečku Bahňany (kto tipuje alúziu na Piešťany vyhráva), kde sa nesie ruka v ruke nemravnosť s náboženskými predsudkami a miera pokrytectva spoločnosti dosahuje astronomické výšky. Vámoš smelo hyperbolizuje všetky negatívne stránky spoločnosti. Keďže sa na človeka pozerá ako biologicky determinovanú bytosť, nezatvára oči ani pred sexuálnymi motiváciami. Nešetrí nikoho, ani fašistov, ani ortodoxných židov a ani lekársku komoru. Výsledok? Uverejnenie románu znamenalo škandál ale úspech zároveň. A samozrejme nemalé problémy pre samotného autora. Židovská obec ho chcela vyobcovať, lekárska komora vylúčiť a prívrženci fašizmu, to je už asi aj škoda prízvukovať…

Vámoš pomery panujúce na Slovensku a vôbec v Európe nezvládal. S rastúcou mocou fašizmu sa preňho stávali pomery nielenže neúnosné, ale už aj nebezpečné, a tak sa rozhodol odísť. Podľa hesla „čím ďalej, tým bezpečnejšie“ smerovali jeho kroky najprv do Číny a na Taiwan. Tu tiež istý čas pôsobil ako lekár a to značne úspešne – prišiel na spôsob liečby jednej z tropických chorôb. V roku 1949 sa rozhodol presťahovať do Brazílie, kde zostal až do svojej smrti.

Gejza Vámoš sa na svet pozeral ako človek – vedec. Tieto dva aspekty nejde od seba oddeliť a o to je sú jeho opisy spoločnosti prvej polovice 20. storočia  zaujímavejšie. Je to pohľad spod mikroskopu a zároveň veta lekára k ťažko chorému pacientovi, ktorý hovorí: „Ale netreba sa vzdať nádeje“. Vámoš skutočnosť vonkoncom neprifarboval a napriek tomu, že súdobá spoločnosť ho  nútila byť pesimistom, sa nevzdával nádeje v lepšiu budúcnosť ľudstva. To je celkom vzácny postoj, nemyslíte? Ak teda čakáte v čakárni príliš dlho, nenadávajte a neklopte na dvere ordinácie, nikdy neviete kedy vyrušíte lekára v prostriedku skvelej poviedky alebo románu…