Druhá literatúra existuje (2/2)

Druhá literatúra sa od ostatnej odlišuje predovšetkým nižšou úrovňou, ktorá je rýchlo rozpoznateľná. Je to spôsobené tým, že ide o autorov, ktorých nikto odborne neusmerňuje a väčšinou nemajú ani fundované ohlasy na svoje diela, na základe ktorých by mohli korigovať svoju tvorbu. Ich texty pred knižným publikovaním neprešli redakčnou úpravou, maximálne im niekto skontroloval pravopisné chyby.Do knižníc chodí stále menej ľudí

Knižnice každoročne robia štatistiky o výpožičkách, ktoré by mali vlastne odzrkadľovať čítanie. Tie nie sú veľmi potešiteľné, lebo je evidentný dlhodobý trend znižovania počtu čitateľov, ale aj počtu výpožičiek. Vypožičiavanie si kníh v knižnici je samozrejme len jedna z možností ako sa dostať k čítaniu. Literárne informačné centrum zrealizovalo výskum čítania, no ani jeho výsledky nie sú schopné zodpovedať na všetky otázky a vytvoriť objektívny obraz o súčasnom čítaní.

Iné je to však s regionálnou literatúrou. Regionálne knižnice na Slovensku sa už od 70. rokov minulého storočia intenzívne zaoberajú budovaním osobitných fondov regionálnej literatúry. (Terminus technicus „regionálna literatúra“ je už vžitý a všeobecne jednoznačný v súvislosti s činnosťou knižníc, aj keď nie je úplne správny, lebo presnejšie by to malo byť pomenovanie „regionálny dokument“.) Okrem periodík, odborných publikácií a špeciálnych tlačí sa knižnice pri akvizícii regionálnej literatúry vždy zameriavali aj na umeleckú literatúru. Pre potreby čitateľov verejných knižníc malo dôležitý význam vyhľadávania a získavania publikácií a ďalších dokumentov, ktoré súviseli s tvorbou spisovateľov pochádzajúcich z ich regiónu alebo v ňom pôsobiacich. Knižnice spočiatku zbierali vydané literárne diela, excerpovali a vytvárali záznamy o autoroch z regionálnych periodík a z ústrednej tlače. V súčasnosti je zberateľský záber knižnice širší – v zložke o regionálnej literárnej osobnosti majú knižnice uložené pozvánky na prezentácie kníh, častí rukopisov literárnych diel, originály či fotokópie osobnej korešpondencie, zvukové nahrávky diel, digitálne fotografie a podobne.
Druhá literatúra sa prelína s regionálnou literatúrou

Teraz sa dostávame k ďalšiemu aspektu súvisiacemu s druhou literatúrou – prelínaniu sa s regionálnou literatúrou. Ide totiž o literatúru, ktorá je väčšinou úzko spätá so svojím prostredím, čiže mestom, obcou alebo regiónom. Tu dochádza k jej realizácii v rámci prebiehajúceho literárneho života a musím podotknúť, že aj v niektorých malých mestách je až neuveriteľne čulý. Jeho hybnou silou bývajú práve regionálne knižnice. Mimo kultúrnych centier žijú a tvoria aj renomovaní literáti, ktorých akceptovala národná literatúra a ktorí sa tu tvorivo prejavujú. Spolu s autormi druhej literatúry vytvárajú literárny život daného regiónu, ktorému sústavnú väčšiu pozornosť venujú verejné regionálne knižnice.

Aktivity regionálnych knižníc v oblasti literárneho života a knižnej kultúry v posledných desiatich rokoch išli podstatne ďalej, ako by sa očakávalo od „inštitúcie zriadenej na požičiavanie kníh“. Príčinou tohto procesu je práve vznik a rozvoj druhej literatúry. Knižnice sa podieľajú na vydávaní diel autorov zo svojho regiónu získavaním sponzorov a organizačným zabezpečovaním vydania knihy alebo oni samotné sú vydavateľmi týchto kníh v menšom rozsahu – v náklade približne do 200 kusov.

V priamej nadväznosti na vydanie v knižnici sa pravidelne konajú prezentácie či krsty nových kníh autorov z regiónu. O takýchto akciách sa následne píše v regionálnej tlači a často sa v nej objavujú aj recenzie. Literárnych tém a aj udalostí je v regióne dostatok. Regionálne týždenníky ochotne poskytujú týmto témam priestor na svojich stránkach, aj keď nie sú čitateľsky vždy také atraktívne ako iné „horúce“ témy. Neviem o tom, že by niekedy odmietli správu o literárnom podujatí, rozhovor s miestnym literárnym tvorcom či recenziu novej knihy. Okrem regionálnych týždenníkov sa o literárny život zaujíma aj miestna káblová televízia a na televíznych obrazovkách je možné vidieť po slávnostných prezentáciách kníh rozhovory s ich autormi.

Podotýkam, že tieto aktivity v regióne ostávajú v podstate nepovšimnuté zo strany národnej literatúry.

Literárny život v meste a regióne má však aj ďalšie prejavy, nielen vydávanie a prezentovanie kníh. Regionálne knižnice a kultúrne osvetové strediská začínali s podporou literárneho života vo svojom okolí tým, že na svojej pôde vytvárali podmienky pre činnosť literárnych klubov a organizačne a materiálne im pomáhali pri vydávaní zborníkov. Veľmi dlhú tradíciu majú v niektorých knižniciach literárne súťaže, ktoré už celé desaťročia organizujú pre mladých začínajúcich literátov a mnohé majú celoslovenský charakter. Z nich potom vydávajú zborníky, v ktorých sú publikované víťazné literárne práce. V súvislosti s publikačnými aktivitami literárnych klubov alebo ich jednotlivých členov treba povedať, že ich nemožno zaradiť do druhej literatúry, pretože ich aktivity smerujú k tomu, aby raz – v rámci svojich možností – vstúpili do národnej literatúry.

Autori jednej knihy

Výrazným príkladom autora jednej knihy je už nežijúci Jožo Danč a jeho kniha A odkazujem životu. Tento martinský keramikár a výtvarník vytvoril dielko, ktoré je poetickou výpoveďou o jeho živote, a pôvodne bolo určené len malému okruhu priateľov. Nakoniec sa nechal presvedčiť, aby ho vydal a v roku 1996 zaň získal ocenenie Najkrajšia kniha Slovenska 1996 v kategórii bibliofília. Danč mal veľmi zaujímavé životné osudy, ktoré sa odrážajú v jeho tvorbe a predstavíme ju v osobitnom článku nadväzujúcom na tento príspevok.

Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov a Slovenská národná knižnica, 2001) a jeho druhé doplnené vydanie, ktoré vyšlo v roku 2008 sa snaží byť najúplnejším prehľadom slovenských literárnych tvorcov. No ani druhým vydaním nezahrnul slovník všetkých autorov, ktorí doň patria podľa kritérií vytýčených samotnými zostavovateľmi uvedeného slovníkového diela. Chápeme, že zostaviť publikáciu s takým veľkým množstvom hesiel a v nich obsiahnutých informácií je náročné. Oceňujem, že sa doň vďaka kvalitným prácam dostali aj málo známi literáti, ktorí by inak ostali niekde na pomedzí. Pri menej známych tvorcoch zostáva rozhodnutie o zaradení autora do encyklopédie na subjektívnom rozhodnutí jej zostavovateľov. Uznávam, že vyhľadávanie informácií o takýchto autoroch nie je jednoduché, no u regionálnych knižníc by zostavovatelia určite našli podporu.

Osobitným problémom ostáva dokumentovanie literárneho života v regióne, ktoré zahŕňa činnosť renomovaných autorov žijúcich a tvoriacich v regióne a autorov druhej literatúry. Je jasné, že mnohým týmto autorom z hľadiska celoslovenských dejín literatúry bude venované v lexikónoch či v monografiách dejín slovenskej literatúry iba niekoľko riadkov, aj to možno v tom lepšom prípade. Pritom títo tvorcovia pre kultúrny rozvoj svojho regiónu význam nesporne majú.

Úloha verejných regionálnych knižníc

Najbližšie k uvedenému dokumentovaniu má regionálna knižnica, ale len z hľadiska zhromažďovania publikovaných informácií a dokumentov. Aktívne dokumentovanie a vytváranie nových sumárnych informácií ostáva len na zanietených nadšencoch. Keďže neexistujú regionálne inštitúcie pre skúmanie a dokumentovanie súčasnej literatúry s odborníkmi špecializujúcimi sa na túto činnosť, zostane zrejme iba pri akvizičnej a informačnej činnosti regionálnych knižníc v danej oblasti. Skutočným prameňom pre poznanie literárneho života regiónu by mali byť syntetické práce, ktoré sumarizujú stav za isté obdobie (u žijúcich autorov) alebo aj celoživotné dielo (u nežijúcich autorov) – to je samozrejme len zbožné želanie. Pri súčasnom personálnom obsadení sa určite verejné regionálne knižnice nebudú mať možnosť analyticky zaoberať kvalitou literárnej tvorby, ktorá sa realizuje na ich území. Ale nesporne by mali mať prehľad, kto v ich okruhu literárne tvorí a čo publikuje. Určite by to mali mať podchytené vo svojom fonde a sprístupnené v elektronickej informačnej databáze, pretože je záujem o tieto informácie.

Na záver zhrniem moje úvahy. Druhá literatúra je jav úzko spojený s kultúrnym životom mesta či regiónu. Určite má v rámci neho svoje pevné miesto, lebo v každom prípade ide o tvorivú činnosť. Minimálne je to pokus o umeleckú aktivitu. Obohacuje svojich tvorcov a prináša radosť „zainteresovaným“ čitateľom. Druhá literatúra by mala byť vnímaná ako celok, pretože kvalitatívna odlišnosť pri konkrétnych literárnych dielach je evidentná. No na druhej strane talentovaní a cieľavedomí jednotlivci, ktorých zatiaľ zahŕňa, majú šancu sa prepracovať do národnej literatúry.

Milan Gonda (1954) je pracovníkom Slovenského literárneho ústavu Matice slovenskej v Martine. Problematike literárneho života a tvorby v regióne sa začal venovať ako riaditeľ Oravskej knižnice pred 10 rokmi a poznatky získaval z regiónu Orava čiastočne aj z Turca. Publikoval o tom v slovenských a poľských knihovníckych a kultúrnych periodikách.