blog

Prečo v Martinuse podporujeme učiteľov

utorok 26. januára 2016 12:40
Ut 26.01. 2016 12:40
3 minúty čítania 3

Dovolím si jednu úprimnú spoveď. Obaja moji rodičia sú lekári, stará mama bola učiteľka na strednej a môj otec aj dedko naviac i vysokoškolskí profesori na univerzite. Viem, koľko naši zarábajú, viem, ako sa dlhodobo vyvíjal ich plat, viem, ako sa k nim niekedy pacienti správajú, viem, že ich robota nekončí o tretej. V médiách sa často ukazujú úspešné príbehy podnikateľov, párkrát sa tá pozornosť ušla aj mne. Tie príbehy úspechu často poukazujú na to, ako rýchlo firma dokázala rásť, aký obrat dosiahla a koľko peňazí dokázal podnikateľ zarobiť. Skvelé.

A ja si v takých situáciách vždy kladiem otázku, či je naozaj úspech to, že sme dokázali predať milión kníh a zarábať pri tom viac peňazí ako ľudia, ktorí vytvárajú oveľa podstatnejší typ hodnôt: zachraňujú ľudské životy, pripravujú deti na život a radikálne im zvyšujú šancu sa uplatniť. Napokon, asi len ťažko si viem predstaviť nejaké relevantné uplatnenie a zárobok človeka, ktorý by vôbec nenavštevoval základnú, ani ďalšie stupne škôl. Takže keby sme hodnotu vzdelania aj len chceli „surovo“ prepočítavať na peniaze, tak mi nenapadá iná profesia, ktorá by nám všetkým dokázala o toľko zvýšiť šancu (pozor, nie istotu!) na slušný príjem a životnú úroveň.

Preto ani nedokážem reagovať na odkazy niektorých ľudí na Facebooku typu „čo podporujete učiteľov, ja zarábam za 12-hodinovky za pásom 400 eur, tak čo vyskakujú, nech si to idú vyskúšať!“. V tejto vete a postoji je totiž vystihnutý celý zásadný problém nášho školstva a spoločnosti: učiteľov a vzdelanie si nevážime, pozeráme len na seba a je nám jedno, akú šancu na úspech budú mať naše deti. Zopakujem to: je nám jedno, akú šancu na úspech budú mať naše deti.

Štrajk je krajné riešenie, no naše vzdelávanie je v krajnej situácii – a zdá sa, akoby to nielen politikom, ale aj nám všetkým, bolo jedno. Učitelia ukazujú veľké odhodlanie a odvahu, a postaviť sa za nich je to najmenej, čo môže každý z nás urobiť. Problém nášho školstva nie je zďaleka iba v peniazoch, ktoré učitelia zarábajú. Ale je to neuveriteľne potrebný prvý krok. Hanbím sa, že dnes si na Slovensku „vážime“ učiteľov najmenej spomedzi všetkých najvyspelejších krajín sveta (OECD). Hanbím sa, že do vzdelania a našej budúcnosti investujeme najmenej spomedzi všetkých krajín OECD. Hanbím sa, že v čitateľskej gramotnosti sú naše deti na 32. mieste z 34 krajín.

V Martinuse milujeme knihy. Sú nielen úžasným zdrojom oddychu, ale aj nových myšlienok, inšpirácií a – vzdelania. Práve učitelia nás učia čítať, a nielen riadky, ale aj medzi riadkami. Preto ich podporujeme aspoň svojou malou troškou: hoci postaranie sa pár dní o deti, obetovanie pár eur za kávu či poskytnutie priestoru nepovažujem ani za obetu, skôr len za malilinký pokus poďakovať im za všetko, čo pre nás všetkých robia. Ten dlh, ktorý im všetci spoločne musíme splácať, je obrovský.

Mišo Meško a Martinusáci

orezany

Náš Instagram