Knižnica budúcnosti

Pod týmto názvom sa azda väčšine vybaví  presklená hypermoderná budova, miesto políc s knihami budú stojany plné CD nosičov, na vyhľadanie informácií bude stačiť zadať heslo do počítača a namiesto ochotného knihovníka, ktorý vám knihu v digitálnej podobe prinesie,  sa zjaví vytúžená informácia niekde v drápikoch robotického ramena.  V prípade, že som  túto predstavu nedostatočne vykreslila, farby si dodajte už každý ľubovoľne, podľa vlastného gusta. Tak?! Máte? Dobre, teraz tú predstavu ideme zbúrať.

Žiadna hypermoderná budova, ale historická železničná stanica. Tak jednoduchý, a tak prirodzený nápad. Ako k nemu prišlo? Po jednoduchej dedukcií, ktorú si projektanti – architekti vyvodili: „Ktorá iná ľudská činnosť sa spája s čítaním? Čakanie. Ktorá situácia sa spája s čakaním? Cestovanie – doprava. Čo sa človeku vybaví pri spojení cestovania a čakania?“ No a tu sa už zjavila finálna odpoveď a síce – železnice.  Kedy už človek zatúži po knihe, ak nie po dlhých minútach/hodinách čakania na vlak? A najmä, ak sa ozve z ampliónu to populárne hlásenie: „Vážení cestujúci, rýchlik (opäť ľubovoľne doplňte) bude mať meškanie 20 minút…“ A to už je len krok ku konceptu knižnice budúcnosti. V nemeckom Luckenwalde sa presne takýto priestor naskytol. Je ním historická budova železničnej stanice, ktorá bola roky nevyužívaná. Miesto, ktoré ma atmosféru, dýcha minulosťou a romantikou. To je v prípade knižnej kultúry nesmierne dôležitý aspekt. Miesto, kde človek strávi s knihou svoj čas má k „pobytu“ pobádať, a malo by byť centrom kultúrneho diania.

Budova s tak veľkorysými priestormi ako je stanica v Luckenwalde ponúkla neuveriteľné možnosti.  Centrom knižnice je bývalá staničná hala, ktorá je centrom objektu, mala by slúžiť ako informačné stredisko a miesto stretnutia návštevníkov knižnice.  K dispozícií v tomto priestore sú časopisy a nové prírastky knižnice, pričom kaviarenská časť predstavuje sféru relaxu. Zároveň je hala priestorom pre expozície a prezentácie s kapacitou 100 osôb pre verejné podujatia.  Keďže je budova pamiatkou, žiadne veľké zásahy do jej priestorov nie sú možné, ale na druhej strane ani nutné. Rozdelenie čakární totiž prirodzene vytvorilo jednotlivé oddelenia. Populárno-náučná literatúra a beletria sú umiestnené v bývalých čakárňach, ktoré sú bezprostredne prepojené na halu. V takzvanom cisárskom salóne  sa nachádzajú zvukové knihy. Čakárne tretej a štvrtej vytvárajú priestor pre galériu, z ktorej je cez veľkolepé schodisko prístup na poschodie.

Časť určená mládeži a deťom sa výrazne odlišuje od zvyšku historickej budovy. Knihy umiestnené pre tých mladších sa nachádzajú v novej budove knižnice.  Oddelenie pre deti sa nachádza  v novostavbe  na prízemí  a vytvára tak  otvorený priestor na čítanie a hry. Presklenie novej budovy v detskej časti  zároveň vytvorilo akúsi  vitrínu do verejného priestoru.  Architekti sa šikovne popasovali aj s časťou určenou pre mládež. Mysleli na to, že dojem kontroly treba eliminovať a tak sa táto časť knižnice zámerne odlišuje od ostatných.  Je vytvorená tak, aby – násťroční  čitatelia mali pocit, že nie sú sústavne pod kontrolou a zároveň tak, aby nerušili ostatné tiché priestory

Tí, ktorí knihu nosia všade so sebou, zrejme ocenia najmä skutočnosť, že knižnica a nová budova železničnej stanice sú prepojené takým spôsobom, aby cestujúci, ktorí mestom len prechádzajú, mali možnosť navštíviť knižnicu. V týchto priestoroch si môžu oddýchnuť rovnako ako majitelia čitateľského preukazu.  Preto je prístup vytvorený zo strany od nástupišťa.  Exemplárny príklad toho, ako sa pri troche snahy dá pomôcť mestu  a nevyužitej budove a zároveň vytvoriť miesto snov. Neviem ako vy, ale keby sa u nás vytvoril takýto priestor, tak by rýchlik Slovenka mohol mať aj 3 hodinové meškanie a mňa by ani netrhlo.  Zatiaľ sa však nič také nestalo. Čo už, nezostáva mi nič iné, ako trasu Bratislava – Vrútky absolvovať s tŕpnutím, kedy sa z ampliónu ozve: „Vážení cestujúci…“ a dúfať…

Zdroj: Medportal.cz / Wikipedia.de
Zdroj foto: coolboom.net