Osobné drámy dramatikov: Adaptátor Brecht

Ak ste spisovateľom alebo dramatikom a niekto vás nazve plagiátorom – zlodejom, je to pravdepodobne tá najhoršia vec, ktorá sa vám môže stať. Keby takmer polovicu vašej dramatickej tvorby označili za plagiát, zrejme by ste sa psychicky zrútili. No sú aj ľudia, ktorými to nejako zvlášť nepohne a dokonca sa nad tým zasmejú. Minimálne jeden taký sa nájde a nie je to nikto iný ako Bertolt Brecht. Tak teda adaptátor alebo zlodej?

Brecht sa rád obklopoval akousi záhadnou clonou, a tak jeho životopis obsahuje plno medzier. To podstatné o jeho pôvode je však pomerne jasné. Narodil sa 10. februára 1898 v Augsburgu. Komunisti, ku ktorým sa Brecht hrdo hlásil, vytrvalo opakovali, že nadaný spisovateľ bol roľníckeho pôvodu. Genealógovia však tieto vyhlásenia popierajú a rodokmeň Brechtovcov dokazuje, že veru žiadni roľníci ale stredná vrstva! A to pomerne majetná, pozostávajúca z lekárov, učiteľov a statkárov. Tieto údaje sú overiteľné už od 16.-steho storočia. A ani v 20. storočí sa Brechtovcom nedarilo zle. Otec bol obchodníkom s papierom a podarilo sa mu vyšvihnúť až na riaditeľa továrne na papier. Láska k celulóze spájala celú rodinu. Brechtov mladší brat Walter sa tiež neskôr venoval tomuto odboru. A Bertolt? Ten nepracoval priamo v odbore, ale bol nepochybne veľkým spotrebiteľom tohto materiálu.

Brecht bol nesmierne pracovitý človek. Hoci ani jednu vysokú školu nedoštudoval, neúnavne sa venoval umeleckej činnosti. Snahu, ktorú odmietal vynaložiť pri akademických povinnostiach, investoval do písania. A oplatilo sa. Bol neobyčajne plodným dramatikom aj básnikom. Práve jeho básnická tvorba je považovaná za najčistejšiu. V prípade básní sa neobjavujú početné obvinenia z plagiátorstva, v prípade dramatických textov to už bolo o inom. Slovné spojenie duchovné vlastníctvo si  vo svojej dramatickej tvorbe nebral príliš k srdcu, resp. pristupoval k nemu v duchu marxistického: podeľme sa. Rád písal adaptácie. Pojem adaptácia je v prípade Bertolta Brechta však mimoriadne zavádzajúci. Vo svojej tvorbe sa často a rád inšpiroval dielami iných autorov. Nejde len o texty zhrnuté pod hlavičkou adaptácie, ale aj o tie, ktoré sú pôvodinami.  Čo je uňho naozaj pôvodné, vlastné, neprevzaté, neupravené? V poznámkach prekladateľov a tých, ktorí sa zaoberajú Brechtovou tvorbou, je mnoho mien a diel, ktoré Brecht nepochybne poznal, a ktorých príbeh si požičal alebo sa ním výrazne inšpiroval. Slovo pôvodné sa teda v prípade tohto dramatika vyskytuje naozaj len veľmi ojedinelo a opatrne. Hranica medzi spracovaným prekladom, dramaturgicko – režijnou úpravou a pôvodným textom je diskutabilná. A tak sa často objavujú poznámky, ktoré ho obviňujú z plagiátorstva, dokonca ho nazývajú zlodejom. A Brechta dramatika to netrápilo, ani nemuselo , keďže  bol režisér – dramaturg a predovšetkým pragmatik.

Ako pragmatik režisér sa na text aj pozerá. Inšpirácie, „výpožičky“, prepracovanie fabuly, to všetko sa deje v mene využiteľnosti a užitočnosti. V čase, keď  sa Európa a predovšetkým Nemecko spamätáva z vojny, siaha Brecht po diele Antigona. Príbehu rebelky, ktorá vzdoruje zákazu a nehodlá sa pridržiavať noriem, ktoré nadraďuje pozemský vládca nad hodnoty a normy božské. Pre povojnové Nemecko ideálna látka. Keď sa trošku prepracuje, bude šitá priamo na mieru. Brecht, meral, strihal, zošíval tak dôsledne, aby švíky nebolo veľmi vidieť. „Argos bude Stalingradom dneška“, to je premisa, z ktorej vychádza. Aktualizácia je teda cieľom. Už samotný prológ napísaný v roku 1948 k hre, kde sú hlavnými postavami dve sestry a esesák, je toho jasným dôkazom.  Posledné týždne vojnového besnenia v Berlíne, kde sa jedna zo sestier odhodláva s nožom v ruke k otvorenému odporu (buď zvesiť brata alebo zapichnúť esesáka), sú však po starostlivej úvahe vystriedané prológom novým (1951 pre uvedenie v Greizi). V novom prológu sa vyhýba zjavnému ideologizovaniu na tému protifašistického odboja a nahrádza ho výzvou k divákom, kde nabáda k skúmaniu a hľadaniu paralel s nedávnou dobou. Ak divák nájde, nájde, ak nie, tak nie. Božské riadenie osudov protagonistov mizne, oidipovská kliatba tiež.  Brecht zbavuje antickú Antigonu mystického oparu. Hybnou silou deja sú politické záujmy. Kreónova zmena rozhodnutia v závere už nie je dôsledkom strachu pred hnevom bohov, ale ústupkom zapríčineným politickým tlakom.

Príklad adaptácie Sofoklovej Antigony jasne ukazuje, že Brecht sa na text pozerá ako na možnosť, ktorá mu ponúka uplatnenie pre svoje režijné postupy  a prezentáciu epického divadla. Takýmto spôsobom pristúpil k viacerým textom, ktoré sú zhrnuté pod hlavičkou adaptácie. Jeho slávna Žobrácka opera? Adaptácia a nasledujúci cirkus v súdnej sieni. Jeho spolupracovník to už nevydržal,  nechcel žiadnu úpravu (s marxistickým predhovorom), ale preloženú hru, ku ktorej kúpil práva. Kto spor vyhral? Ten, kto nebol v práve – Brecht. Dokonca hra Baal, pri ktorej človeka nenapadne pochybovať o Brechtovom autorstve,  je sporná. Teda presnejšie jej námet. Matka Guráž? Literárni vedci aj v prípade tejto notoricky známej hry vedia presne ukázať na „výpožičky“ od iných kolegov.

Napriek tomuto všetkému len málokto pochybuje o Brechtovej genialite a málokto spochybňuje jeho talent.  Ono, aj šikovne si požičať vyžaduje talent a najmä guráž. Brecht sa s tým nepára. Čo mu vyhovuje, to si vezme, čo menej, to upraví, čo chýba, dopíše. A že plagiátor? Kdeže, iba pragmatik a keď už, tak čo, veď „Aj Shakespeare bol zlodej!“

Foto: walkingfishtheatre.files.wordpress.com / Martinus.sk