Český postmodernista – Miloš Urban
Nebaví vás čítať žánrovo vyhranené romány? Túžite po spestrení čítania a zároveň po preskúšaní vlastných intelektuálnych schopností? Tak siahnite po nejakom postmodernom románe. A nemusíte hľadať ani ďaleko za hranicami, stačí sa pozrieť do diel zo susedného Česka. Napríklad taký Miloš Urban svojím dielom určite zaujme. Od jednoduchého románového príbehu, cez napínavú detektívku až po román s výraznými literárno – historickými odkazmi, toto všetko nájdete v jedinom románe.
Medzi najvýraznejších českých spisovateľov súčasnosti nepochybne patrí Miloš Urban. Je to mimoriadne všestranný autor, ktorý zvláda od prekladov, cez vlastnú románovú tvorbu až po písanie scenárov. V priebehu ôsmich rokov vydal sedem románov, ktoré si získali popularitu nielen v Čechách, ale aj zahraničí (Maďarsko, Rusko, Holandsko). Tento mladý autor sa narodil 4. 10 1967 v Sokolove ako jeden z dvojičiek. Spolu s rodinou sa viackrát sťahovali – Sokolov, Karlove Vary, Doksy, Londýn, Praha. Časť svojho detstva prežil na československej ambasáde v Londýne.
Štvorročný pobyt v Londýne prispel k tomu, že v dospelosti sa rozhodol pre štúdium anglistiky a nordistiky na FF UK v Prahe (1986 – 1992). V rámci štúdia absolvoval ročnú stáž na Oxfordskej univerzite (1993 – 1994). V rokoch 1992 – 2000 pracoval ako redaktor vydavateľstva Mladá fronta. V roku 2001 vymenil zamestnávateľa, teda tú istú prácu vykonával pre nakladateľstvo Argo. Popri práci redaktora sa živil aj ako prekladateľ, a to veľmi úspešný. V roku 1996 mu bola udelená „Cena Mladé fronty“ za preklad „Flaubert´s parrot“ od Juliana Barnesa. O rok neskôr spolu so svojou manželkou Lenkou dostal za preklad románu Navrátená minulosť od Rose Tremainovej cenu českých prekladateľov.
Verše a poviedky začal Urban písať vo svojich 17 rokoch, sám sa o nich vyjadril: „Tehdy jsem to nebral vážne, bylo to rádoby romantické a opravdu slabé, ale jedna věc byla jistá – určitá makabrozita, tíhnití k chmurným obrazum a nejvíce k hororu jako žánru.“
Edgar Allan Poe bol preňho ikonou. Vďaka kamarátovi sa mu do rúk dostali diela Franza Kafku. Niečo ho na Kafkovi fascinovalo: „Nebyl to humor, ten jsem objevil až časem, spíš tí znepokojivý, úzkostný stavy, obrazy a groteskní situace.“
Medzi jeho obľúbených autorov, ktorí ho výrazne ovplyvnili, patria napríklad: Ladislav Fuchs, Umberto Eco, John Fowles, Michail Afanasievič Bulgakov, Vladimir Nabokov. Sám sa k tomu vyjadril: „Možná vám to bude připadat jako guláš, mně ne, spíše jako „melting pot“ velkých autoru, příběhu, postav a temat, kteří a které se ve mně „uvařili!, takže dneska jsem taková jejich hodně slabá a odvařená splácanina, když to mám takhle sjednodušit“
Ako spisovateľ debutoval v roku 1998 dielom Poslední tečka za rukopisy, ktoré vyšlo (ako aj jeho ostatné diela) v nakladateľstve Argo. Táto kniha vyšla pod pseudonymom Jozef Urban. O rok neskôr vydal už pod svojím menom gotický román Sedmikostelí. Sedmikostelí zožalo taký úspech, že sa dočkalo holandského, nemeckého, maďarského a ruského prekladu. V roku 2001 Miloš Urban dostal cenu Magnesia Litera za ekologický horor Hastrman v kategórii najlepšie prozaické dielo roku. Na jar 2002 sa v kníhkupectvách ocitla politická groteska Paměti poslance parlamentu. Jeho najčiernejším románom je Stín katedrály s podtitulom Božská krimikomedie.
Dej románu sa odohráva predovšetkým v priestoroch Katedrály svätého Víta. Celým dielom sa nesie pocit strachu, tajomna, chladu, hrôzy, nebezpečenstva a tento pocit v čitateľovi priestory katedrály len umocňujú. Hneď na začiatku knihy sa stane vražda, o priebehu vraždy čitateľ nič nevie, vidí len dôsledky – uťatá ruka a telo vykrvácaného pátera, Jozefa Kalandru, pochovaného dolu hlavou v základoch chrámu. Spôsob akým s telom vrah naložil, je zvláštny – mystický. Týmto spôsobom sa kedysi pochovávali oltáre bohov, aby v nových časoch nemali žiadnu moc. Čitateľ si uvedomuje, že niečo takéto musel spraviť človek, ktorý má poznatky z oblasti náboženskej mytológie.
Podozrivý je Roman Rops tým, že až príliš rozumie symbolike rituálu vraždy, ktorý je s ňou spojený. Prípadu sa ujme mladá policajtka Klára Brochová. V priebehu vyšetrovania sa odohrajú ešte ďalšie zločiny. Všetkých zavraždených Roman Rops poznal a ich osud je tiež spätý s katedrálou. Napriek dôkazom, ktoré svedčia proti Ropsovi, Klára verí v jeho nevinu. Romanovi samotnému záleží na tom, aby polícia odhalila skutočného vraha a tak Kláre pomáha. Obidvaja sa postupne zbližujú. Klára sa dozvedá o jeho posadnutosti bývalou manželkou Sidóniou. Keď sa zdá, že Roman je schopný vzdať sa posadnutosti, Sidónia sa opäť objaví, aby dala Romanovi definitívne zbohom práve v Katedrále svatého Víta (tu ich sobášil otec Kalandra). Je to pasca a pravý vrah sa chystá zavŕšiť svoje dielo tak, že ich zabije oboch.
Tak a ako pravý milovník kníh vám predsa nemôžem pokaziť prekvapenie a čitateľské napätie, v tomto momente musím notebook zavrieť a nechať rozhodnutie len na vás. Takže ak vás román zaujal, neváhajte a siahnite po ňom, určite sa oplatí, najmä v dňoch, kedy nevysielajú Colomba. 🙂 Dáte Milošovi Urbanovi šancu?
