blog

Euripides – antický potápač do ženskej duše

štvrtok 24. júna 2010 13:16
Št 24.06. 2010 13:16

Antické mýty – mimoriadne bohatý zdroj. Ako už raz bolo v našom seriály spomínané, nielen v antike sa po takejto inšpirácií hodne siahalo. Po mýte o Médei siahli tiež viacerí dramatici. A prekvapivo jedno z najpútavejších spracovaní nepatrí nevyhnutne len moderným časom, ale zostáva práve v starovekom Grécku. Žena, ktorá siahla z pomsty na život vlastných detí učarovala práve Euripidovi. Euripides patril do trojice významných gréckych tragédov. V konkurencii Sofokla a Aischyla to však nemal práve najľahšie

Euripides sa narodil v Salamíne, 23. septembra roku 480 pred Kristom, v deň najväčšej námornej bitky Perzských vojen. Dátum jeho narodenia je však sporný a niektoré zdroje  uvádzajú rok 485 pred Kristom.  To, na čom sa však zdroje zhodujú je, že pochádzal zo značnej vplyvnej a zámožnej rodiny. Ako to je pri viacerých dramatikoch z dávnejších čias, mnoho z ich života nie je zachované. Respektíve odkazy na ich život sú späté práve s dramatickou tvorbou. Euripides rozhodne nie je výnimkou.

Fakty, ktoré teda môžeme tvrdiť o niečo istejšie a máme aj hmotné dôkazy sú takmer štatistické. Euripidova bilancia?  Za svoj život napísal približne 95 hier, no len necelých 20 bolo zachovaných. Ako najmladší z dramatikov bol Euripides do značnej miery aj najprogresívnejší. Ako prvý začal zobrazovať ženské hrdinky ako silné a pomerne, samozrejme v rámci možnosti,  emancipované hrdinky. Taktiež postavy otrokov uňho nadobudli nový rozmer a zobrazoval ich ako mimoriadne inteligentných ľudí, zatiaľ čo postavy  mnohých veľkých hrdinov ľahko ironizoval. Euripides vo svojej dobre predstavuje prúd dramatiky, ktorý by sme dnešným jazykom označili ako moderný.

Najpríkladnejším dôkazom zobrazenia silnej ženskej hrdinky a značným ponorom do jej psychiky je práve Euripidova Médea. To, čo nám mýtus o Medei, bez pričinenie dramatikov, ponúka, teda akési mytologické „fakty“ je: Aby sa Iason dostal naspäť k svojmu právoplatnému trónu, musel priniesť Péliovi zlaté rúno od kolchidského kráľa. Tá úloha bola samozrejme vymyslená tak, aby bola nezvládnuteľná. Iáson pozbieral celú svoju mladícku aroganciu, odvahu a družinu známu ako Argonauti a vydal sa splniť úlohu. Bohovia, samozrejme, výdatne zasahovali, čarovné prekážky nastavovali a odstraňovali, až sa Iáson do Kolchídie dostal. Amorov šíp trafil chuderu Medeu priamo do srdca, a tak sa Iásonovi dostalo skutočne efektívnej pomoci pri operácii „zober rúno, dostaneš trón“. Dcéra kolchidského kráľa – Aiéta, ako mocná čarodejnica zaslepená láskou, zradila rodinu a pomohla Iásonovi k rúnu. Ten sa jej ako slušne vychovaný mladý muž poďakoval, podľa Zamarovského dvakrát, a po úspešnom splnení úlohy Medei z vďaky ponúkol manželstvo. Aj to mu, opäť podľa Zamarovského, chvíľu trvalo, kým sľub splnil. Za všetky zločiny, ktorých sa v honbe za trónom obaja dopustili, sú v mnohých krajoch stíhaní. Médea a Iáson sú teda na úteku a bez akéhokoľvek domova.

To ako s týmto materiálom dramatici narábajú, je už samozrejme vec výsostne individuálna. Euripidova interpretácia nám Médeu ponúka ako silnú ženskú hrdinku, ktorú si okolie váži ale stále je to „len“ žena, barbarka a v Korinte ju spolu s deťmi a manželom prijali len z milosti. Svoje neisté postavenie si uvedomuje. Keď ju Iáson opustí, nebude mať už ani len postavenie manželky, príde aj o to spoločenské minimum, ktoré mala. Zostane sama s dvomi deťmi.   Iáson  je zaslepený túžbou stať sa raz kráľom a svoje konanie tomu plne prispôsobuje,ale neuvedomuje si, čo tým spôsobuje. Medei  argumentuje tým, že jeho snahou je zabezpečiť pre svojich synov, a teda v konečnom dôsledku aj pre ňu, lepšiu budúcnosť.

Médea je hrdá žena, nechce sa zmieriť s postom ohrdnutej manželky. Spočiatku len smúti a zúri nad svojím osudom. Iásona naozaj ľúbila, ale ten svojím rozhodnutím, vymeniť ju za spoločensky výhodný sobáš, pošliapal jej lásku a česť. Pre Médeu je to celé o to bolestnejšie,  že s tým nemôže nič urobiť. Kreónovo rozhodnutie vyhnať ju z Korintu spolu s deťmi (zo strachu o svoju dcéru), ju však privedie na myšlienku pomsty.

Ako raniť najviac muža, ktorý si zakladá na kráľovskom postavení a túži zachovať rod? Nuž tak, že ho pripravíme o nasledovníkov. Svojím rozhodnutím zabiť vlastné deti  Médea v sebe zabila matku. Vraždou synov netrestá len Iásona, ale zároveň samú seba.

Pre každú matku nepochybne téma, pri ktorej vystúpia zimomriavky. Ale niekoľko storočí starý text, ktorý už výrazne koketuje s psychológiou ženskej postavy, veľmi umne a citlivo, to za zváženie určite stojí. Milé dámy, ak ste teda zvedavé, ako si muž poradil so zobrazením matky a ženy, ktorá trestá manžela a rozhoduje sa, či zabiť vlastné deti ako nástroj pomsty, vhodnejší text nájde asi len ťažko. A ak tvrdíte, že muži nerozumejú ženskej duši a nevedia do nej nahliadnuť, možno zmeníte názor keď siahnete práve po Euripidovi.