Sofokles: Ten prostredný

Najmladšieho z troch slávnych tragédov – Euripida –  sme vám už zbežne predstavili. Keďže to berieme od konca,  teraz prišiel rad na toho prostredného, Sofokla.  Niektorých z vás sa možno už na strednej škole obťažovali čítaním takej Antigony alebo Kráľa Oidipa, takže vám tieto príbehy a ani meno nie sú úplne neznáme. Niektorí z vás túto „povinnú jazdu“ preskočili a teraz by si radi doplnili medzeru vo vzdelaní . Stačí využiť šancu a pokračovať v čítaní tohto článku ďalej. 🙂

Sofokles patril k tým šťastlivcom, ktorí pochádzali z dobre situovanej rodiny, a tak sa mu dostalo kvalitného vzdelania ,  predovšetkým v oblasti múzických umení.  Povolanie dramatického básnika v antickom svete nebolo vôbec zavrhovaným zamestnaním. Dramatik bol váženou osobnosťou a tešil sa značnej úcte. Prečo ten postoj? Nuž, divadlo sa spájalo s dionýziami – slávnosťou na počesť boha Dionýzia,  a tak malo ako inštitúcia obradnú a oslavnú funkciu. Ak je teda dramatik dobrý bohom, musí byť dobrý aj ľudu.  Sofokles svoju divadelnú kariéru začínal ako účinkujúci v zbore. V 16.-ich rokoch už vystupoval  ako vedúci zboru, keď sa oslavovalo víťazstvo nad Peržanmi v bitke pri Salamíne.

Do divadelnej histórie sa ako dramatik zapísal roku 468 p. n. l, keď sa  mu podarilo zosadiť z trónu kráľa dramatikov Aischyla po víťazstve v dramatickom agóne (súťaži).  Odvtedy so železnou pravidelnosťou obsadzoval prvé, nanajvýš druhé miesto. Tretí, čo sa rovnalo v agóne porážke, nebol nikdy. Takmer okamžite sa stal miláčikom aténskeho publika.

V tom čase bol dramatik okrem autora hry zároveň autorom predstavenia – teda  dnes by sme ho nazvali režisérom a zároveň  občas vystupoval aj ako herec. Sofokles si tiež v niekoľkých svojich hrách zahral, ale nakoniec to pre svoj slabý hlas vzdal. Hlas bol totiž v antickom divadle tým najcennejším v hereckom prejave. Herecký „handicap“ však  Sofoklovi neubral nič na dramatickom talente a jeho popularite. V Aténach bol natoľko vážený, že ho dokonca menovali do niekoľkých významných štátnických pozícií.  Od rezortu financií cez náboženstvo až k záležitostiam štátnej obrany, toľko jeho politická kariéra v skratke. Trošku rozšírená verzia? Bol členom zboru pokladníkov Atén, potom pôsobil ako stratég – čo bola významná vojenská funkcia. Ku koncu svojho života bol dokonca kňazom kultu Halóna, pričom sa podieľal na založení Asklépiovho kultu.

Jeho štátnicke prínosy, aj keď nepochybne záslužné, nie sú ani zďaleka tak zaujímavé ako jeho literárny prínos. Ako jeho kolegov, aj Sofokles vychádzal z mýtov pri tvorbe svojich tragédií. Azda jeho najznámejšie dielo je príbeh „vzpurnej“ Antigony.

Antigona sa napriek zákazu kráľa Kreóna rozhodne pochovať svojho brata, ktorý je kráľom označený za nepriateľa štátu. Ten , kto sa rozhodne vzbúriť kráľovskému rozkazu, má byť podrobený nemilosrdnému trestu. Pre Antigonu sú však božské zákony nadradené tým pozemským a rozhodne sa kráľov rozkaz neuposlúchnuť. Dôsledky? Antigonu, samozrejme , stráže pri pokuse uctiť bratovu pamiatku podľa božských zákonov prichytia a predvedú ju Kreónovi. Napriek tomu, že Antigona je milá jeho syna Haimóna,  rozhodne sa vládca svoj sľub dodržať a vinníčku potrestať. Nepomáhajú ani prosby syna, ani skutočnosť, že obyvatelia Téb súhlasia s Antigoniným počínaním.  Kreón je vo svojej kráľovskej ješitnosti neoblomný. Stráže Antigonu v svadobných šatách odvádzajú do kamennej hrobky. Ako končí príbeh uprednostnenia božských zákonov nad tými pozemskými?

Nuž tak, ako sa na správnu antickú tragédiu patrí: všetci mŕtvi a vinník zostáva nažive, aby svoje bremeno musel vláčiť do konca života – podľa možnosti čo najdlhšie.

Ak sa teraz, celkom logicky, pýtate, kde je spravodlivosť, tak jediná rada, ktorú Vám môžem poskytnúť, je: prečítajte a hľadajte. 🙂