Objav v archívoch odhalil skutočného Quasimoda

Vďaka univerzálnemu mučiacemu nástroju zvanému “povinné čítanie” sa nájde len málo z nás, ktorí by nečítali jedno z najslávnejších diel literatúry – Chrám Matky Božej v Paríži. Všetci dobre poznáme príbeh nešťastnej a neopätovanej lásky neuveriteľne škaredého a hrbatého Quasimoda ku krásnej cigánke Esmeralde. Až doteraz si všetci mysleli, že postava Quasimoda sa zrodila v bohatej fantázii Victora Huga, najnovší objav však naznačuje niečo úplne iné.

Pamäti Henryho Sibonsa, sochára z 19. storočia, ktorý pracoval v katedrále Notre Dame v čase, kedy bol slávny román napísaný, naznačujú, že postava Quasimoda bola pravdepodobne inšpirovaná skutočnou osobou – hrbatým kamenárom, ktorý v katedrále pracoval, a ktorého Sibons spomenul vo svojich memoároch. Spomínané dokumenty boli kúpené v roku 1999 archívom Tate, ktorý ich získal od majiteľa domu v Penzance, Cornwall, kde boli objavené.

Na zmienku o “hrbatom sochárovi” však narazili až teraz, keď sa archív snaží skatalogizovať všetky svoje dokumenty pri príležitosti svojho 40. výročia. Sedemzväzkové memoáre zachytávajú spomienky Henryho Sibonsa na obdobie dvadsiatych rokov devätnásteho storočia, ktoré strávil v Paríži prácou na rekonštrukcii katedrály Notre Dame. V jednej pasáži spomína: “(Francúzska) vláda vydala príkaz na opravu katedrály Notre Dame a tá práve prebiehala… Prihlásil som sa vo vládnych ateliéroch, kde sa venovali veľkým sochám (pre Notre Dame) a tu som sa stretol s pánom Trajanom, absolútne vierohodným, starostlivým a obdivuhodným človek, aký kedy žil – bol rezbárom pod vedením vládneho sochára, ktorého meno som zabudol, keďže som s ním vôbec neprichádzal do styku, všetko, čo o ňom viem je, že bol hrbatý a nerád sa bratal s ostatnými sochármi.”

Sibons pracoval s rovnakou skupinou sochárov aj na inom projekte, tentoraz mimo Paríža a aj tu spomína samotárskeho hrbatého sochára. Tentoraz ho už dokonca aj pomenoval ako “Mon. Le Bossu” (Hrbáč), pričom sám píše: “Pán Hrbáč, jeho najčastejšia prezývka a len málokedy som počul, že by ho niekto nazval inak, s potešením oznámil Trajanovi, aby sa uistil, že so sebou zoberú aj toho malého Angličana (Sibonsa).”

Adrian Glew, archivár, ktorý objavil tento zaujímavý fakt, povedal: “Keď som videl odkazy na hrbatého sochára z Notre Dame a pozrel sa na dátumy, ktoré sa prekrývali s obdobím, kedy sa o katedrálu zaujímal Victor Hugo, okamžite sa mi zježili vlasy a bolo mi jasné, že by som sa na to mal bližšie pozrieť.”

Victor Hugo začal román písať v roku 1828 a vydal o tri roky neskôr. Román sa stal už vo svojej dobe bestsellerom a Hugo sa vďaka nemu stal známy a uznávaným autorom. Spisovateľ sa od začiatku veľmi zaujímal a podporoval rekonštrukciu katedrály, ktorej architektúra vlastne tvorí jadro jeho románu Chrám Matky Božej v Paríži. Iróniou osudu však ostáva, že vždy tvrdo a kriticky vystupoval proti rekonštrukcii tak, ako ju viedol architekt Etienne Hippolyte Godde, na ktorej pracovali práve spomínaní Trajan a Le Bossu. Hugo uprednostňoval gotický štýl a historici sú doteraz presvedčení, že práve úspech jeho románu z roku 1831 zapríčinil, že v rekonštrukcii sa pokračovalo v roku 1844 práve v gotickom štýle.

Ďalší výskumu pána Glewa len ďalej potvrdil úzke prepojenie Victora Huga s katedrálou, pričom je viac ako pravdepodobné, že Hugo sa poznal nielen s Trajanom, ale aj s hrbatým Le Mossu-om. V publikácii Almanach de Paris z roku 1833, ktorá je vlastne zoznamom všetkých remeselníkov, pracujúcich v meste,  je okrem iných spomenutý aj sochár menom “Trajin”, ktorý žil v Saint-Germain-des-Pres, tej istej štvrti, ktorú v tom čase obýval aj Victor Hugo.

Ďalším náznakom môže byť to, že hlavná postava sa v prvej verzii diela volala “Jean Trejean” a až neskôr to autor zmenil na “Jean Valjean”.

Profesor Sean Hand, uznávaná autorita na dielo Victora Huga hovorí: “Je to fascinujúci objav. Mnoho vedcov sa už pokúšalo spojiť Quasimodove postihnutie s určitými zdravotnými postihnutiami, ale ešte nikto sa nepokúsil spojiť ho s reálnou historickou osobou. Zdá sa to byť absolútne pravdepodobné, a ak sa Hugo skutočne nechal inšpirovať hrbatým sochárom z Notre Dame, tak to len ďalej prehĺbi našu úctu voči autorovi, ktorý sa dokázal inšpirovať reálnymi faktami a potom ich preniesť do magického sveta literatúry.”

Gerry Croydon, vzdialení príbuzný autora memoárov Henryho Stibsonsa hovorí: “Henryho denníky sú fascinujúce, keďže precestoval Európu krížom-krážom a stretol sa s mnohými neuveriteľnými osobnosťami. Objav, že jeho denník by mohol odhaliť zdroj inšpirácie k jednej z najväčších literárnych postáv je skutočne ohromujúci.”

Fascinujúci objav okolo románu, ktorý je bestsellerom už takmer 180 rokov, dokazuje minimálne to, že literárna veda možno pôsobí navonok ako nudná a šedá, ale v skutočnosti je to vzrušujúca práca, ako stvorená pre všetky bádavé duše, ktoré sa neboja poodhaliť rúšku tajomstva, haliacu našu minulosť. Hor sa do archívov zistiť, ako to vlastne bolo s tým Neprebudeným! 🙂