blog

Pretože je to nahlas a si to ty

štvrtok 23. augusta 2018 12:32
Št 23.08. 2018 12:32
7 minút čítania 7

Knihy sú láska. A čítanie tiež. O tom snáď nemusíme nikoho presviedčať, najmä nie na blogu kníhkupectva. Čítanie nás totiž povznáša a fantázia, ktorá prichádza prirodzenie spolu s ním, nás zoberie na miesta, kam by sme sa inak určite nedostali. A o ktorých sme možno ani netušili, že existujú. O čítaní je aj nasledujúci text od Evy Borušovičovej. Začítajme sa...

Pretože je to nahlas a si to ty

Vznikajú pri tom cigary, zdravie a láska na celý život. Čo je to?

Predstavte si horúce popoludnie. Vo vzduchu je cítiť vôňu tabakových listov, potu a zrelého manga. Bezvetrie. Veľká, trochu ošarpaná hala. Pod stropom sa pomaly otáčajú lopatky veľkých ventilátorov, okná otvorené dokorán, pod nimi v pravidelných rozstupoch rozostavané dlhé drevené stoly a za nimi snedé krásky v pestrých šatách. Vyrábajú cigary. Na ich tvárach je výraz zasneného vytrženia. Pretože tie krásky práve nie sú v továrni na Kube, ony sa v tejto chvíli nachádzajú v Moskve v tesnej blízkosti Andreja Bolkonského a Nataše Rostovovej a sú svedkyňami ich citového vzplanutia. V hale totiž so ženami sedí aj predčítač a nahlas do mikrofónu číta Tolstého román Vojna a mier.

Najlepším priateľom človeka je kniha a… iný človek

Viem, že milovníci cigár si radi predstavujú, ako ich cohiby podľa rozšírenej legendy šúľajú kubánske panny na svojich štíhlych stehnách. V skutočnosti ich vyrábajú ženy každého veku a stupňa sexuálneho zasvätenia a to na drevených podložkách. Pre mňa je však povznášajúce poznanie, že kým cigara vznikla, kým sa tabakové listy zavinuli a preschli, rozvinul sa okolo nich nejaký veľký literárny príbeh. Pretože hoci scéna opísaná na začiatku tohto textu zobrazuje súčasnú továreň, predčítači sprevádzali výrobu cigár už pred sto rokmi. A čítali robotníčkam z novín, aj Cervantesa, zamilované romány, aj Márquezove veľké diela.

Premýšľam nad tým, prečo u nás na pracoviskách nikomu nenapadlo zariadiť čítanie nahlas. Je to preto, že väčšinou je vo výrobných halách hluk? Alebo preto, že je jednoduchšie pustiť rádio a nestarať sa, na čo zamestnanci pri práci myslia? Ale predstavte si to, nechodili by ste do práce radšej, keby ste vedeli, že si zároveň vypočujete, ako to skončilo s Grófom Monte Christom alebo s Uršuľou od Ruda Slobodu? Ja keď mám žehliť, drhnúť kúpeľňu, alebo miešať lekvár, púšťam si audioknihu a hneď sa viac teším na kus neobľúbenej driny.

Počúvanie čítaných kníh nemá pozitívny vplyv len na produktivitu práce. Literatúra uzdravuje. A to nie len v prenesenom význame. Jej terapeutický význam je merateľný a sú nemocnice, kde s predčítaním počítajú priamo v liečebných programoch. Nedávno napríklad nemocnica v Ostrove v Českej republike vyzvala verejnosť, aby prišli čítať pacientom pripútaným na lôžko. S nápadom prišla vrchná sestra Lenka Dlouhá, pretože bola presvedčená, že ľudia po mozgových príhodách potrebujú okrem medicínskej starostlivosti aj duševnú vzpruhu, intelektuálne podnety a sociálny kontakt a na to už personál nemocnice nemal kapacitu. Výsledok výzvy všetkých milo prekvapil. Najskôr tým, ako veľa dobrovoľníkov ochotných čítať pacientom sa našlo. Potom tým, ako rýchlo a viditeľne sa prejavil vplyv terapie čítaním. „Pacienti to vnímajú veľmi pozitívne, zmeny sú vidieť na ich výraze tváre, začínajú vnímať personál, vítajú nás na ranných vizitách s úsmevom a pozdravom. Dokonca sama naša pacientka začala ostatným predčítať,“ hovorí vrchná sestra. Vedúci lekár oddelenia Igor Ulč dodáva: „Pacienti v liečbe po cievnych mozgových príhodách totiž potrebujú aj „rehabilitáciu“ psychiky.“

Je to dobré, ale nie si to ty

No a povedzme si na rovinu – niekedy potrebujeme rehabilitáciu psychiky, aj keď telo vyzerá zdravé. Lebo keď je duša rozlámaná, treba ju pomaličky znovu zlepiť dokopy. A vtedy nepotrebujeme dobré rady. Potrebujeme často len prítomnosť druhého človeka. A často ešte aj tie knihy čítané nahlas. Pamätám si na takéto čítanie klenotov z babičkinej knižnice, keď sme v trojici robili obývateľným sestrin dom. Jeden adept čítal, dvaja natierali dlážku farbou a všetci traja pritom inhalovali acetón. Ani jesť nám nebolo treba. Pamätám si aj jednu dlhú cestu autom z festivalu v Čechách s jednou skvelou herečkou, na ktorej sme stihli prečítať nahlas jeden a pol knihy z práve nakúpenej kopy. Hoci životné obdobie sme mali vtedy zložité, v tom aute a s tými príbehmi sme sa ocitli vo vesmíre, v ktorom sa problémy riešili bonmotmi a tým, že prevrátime stránku. A tak sme sa to snažili aplikovať aj v živote.

Našim deťom čítame vždy pred spaním. Najstaršiemu som čítavala tak dlho, že sme to už tajili, lebo to podaktorým začalo byť divné. Taký veľký a číta si s mamou! Lenže mať spoločnú knihu, znamenalo mať spoločný priestor, v ktorom sme sa stretávali aj v časoch nastupujúcej puberty. V tom priestore vládol mier a porozumenie a dokázali sme sa v ňom dohodnúť a prejaviť si city, hoci všade okolo zúril vzdor a potreba presadzovať pravidlá, či vzdorovať im. Naše večerné stretnutia pri knihe boli chodníčkom, ktorý nás previedol krajinou dozrievania. Aj toho rodičovského. Teraz si čítavame s mladším synom, hoci si číta aj sám, mávame jednu knihu, ktorú je spoločná, ktorej príbeh zdieľame. A tak ako sa podaktorí tešia na to, že si večer dajú pohár vína alebo piva – nepopieram, že občas sme medzi nimi aj my – tak u nás je tou odmenou po celodennom snažení tá chvíľa, keď si priľahneme k mladšiemu synovi do postele. On obyčajne odloží „svoju“ rozčítanú knihu a spolu si čítame „našu“. Máme svoj svet. A v ňom sme členmi Fénixovho rádu, poznáme dievča menom Peter, alebo sa kamarátime s hovoriacim koňom doktorom Haflingom.

Jasné, existujú aj audioknihy. A sú úžasné na cesty autom. Na zaspávanie v hoteli. Keď máte chrípku. Alebo keď vám operovali oči a nemá kto pri vás sedieť a skrátiť vám dlhú chvíľu. Ale ak pri vás má kto sedieť, tak to živé čítanie je stokrát lepšie. Lebo ako mi povedal môj syn nedávno, keď som ho nechala v posteli s angínou a audioknihou: „Bolo to dobré, ale nie si to ty.“

Láska k papieru a cez papier

Spisovateľka Erica Jong tvrdí, že dobré manželstvo je to, v ktorom sú tí dvaja schopní cez víkend ráno ležať v posteli a navzájom si čítať. Z víkendových príloh novín. Z románov. Niekto by možno dodal, že by sa mohlo počítať aj čítanie z mobilných telefónov a iných inteligentných zariadení. Na chvíľu som zaváhala. No nakoniec sa predsa len prikláňam k tomu papieru. Je nadčasovejší a papier románov a víkendových príloh nám obyčajne aj prináša iné témy. Lebo iste – dá sa spoločne smiať nad aroganciou politikov, krútiť hlavami nad nešťastiami vo svete, alebo vzdychať nad výsledkami prieskumov verejnej mienky a spolu premýšľať, kam ten svet speje. Ale možno je dobré nepúšťať si podobné veci do postele. Politika nie je harmonizujúca záležitosť, málokedy nás inšpiruje k empatii, k láskavosti, k srdečnému smiechu. Ale knihy také sú. Viac spoločného čítania kníh do postelí a detských izieb! Moji priatelia, ktorí si navzájom čítajú pravidelne, to úprimne odporúčajú. Nie že by o tom robili prednášky a workshopy. Len sú jednoducho spolu viditeľne šťastní. Dokonca sa zbavili televízora a to je už čo povedať.

Keď moja babička zostala na posteli a už nevládala čítať, chodievala som jej čítať ja. Vybrala si knihu Pani Parkingtonová od Louisa Bromfielda. Kedysi ju čítala a páčila sa jej hlavná postava a jej životný príbeh. Tak trochu bola podobná babičke. Tak sme ju čítali spolu. A po pár stranách vždy skončili, lebo prečítané slová vyvolali v babičke nejakú jej vlastnú spomienku, alebo sa ma spýtala, či si nedáme kávu alebo nepreskúmame obsah bonboniéry. Potom sme neskôr riešili načúvací prístroj a doktorov a potom vždy do toho niečo prišlo, len sme sa rozprávali. Pred pár dňami babička zomrela. Knihu sme nedočítali. A ja na to nemôžem prestať myslieť. Lebo odovzdať sme si za tie roky, ktoré nám boli dopriate, stihli veľa. Okrem iného aj tú lásku k čítaniu. A predsa mi tá nedočítaná kniha dáva pocit, že mi babička nechala niečo nedopovedané. Niečo dôležité.

Ja budem teda cez víkend čítať. Aj nahlas. Ak to zatiaľ nemáte vo zvyku, vyskúšajte to. Určite ste dobrý predčítač alebo poslucháč. Predčítačka alebo poslucháčka. Výsledkom môže byť jedine niečo povznášajúce a láskavé. Niečo pekné, čo pretrvá a čo nespláchne čas.

Eva Borušovičová vyštudovala scenáristiku a réžiu na Filmovej fakulte VŠMU a medzi týmito dvoma profesiami striedavo prebieha. Režírovala tri filmy, vyšli jej dve knihy a ak by ste od nej chceli niečo vidieť v divadle, tak v Nitre sa hrá Štefánik – Slnko v zatmení a v Bratislave 69 vecí lepších než sex. Nedávno jej vyšla vo vydavateľstve Slovart už tretia kniha Do plaviek, ktorá sa hneď vypredala. Práve z nej je ukážka, ktorú ste si mohli vďaka láskavému súhlasu autorky prečítať. Táto kniha je plná krásnych textov, ktoré by nemali ujsť vašej pozornosti. Dajte sa do čítania Do plaviek! 🙂

Náš Instagram