blog

Za šeptuchami chodia ľudia, pre ktorých predstavujú mnohokrát poslednú nádej

pondelok 8. februára 2021 12:42
Po 8.02. 2021 12:42

Je magická, jemná, no zároveň aj drsná a plná výnimočných postáv. Presne taká je kniha mesiaca, ktorú sme predstavili našim členom Čitateľského klubu - Šeptuchy od Aleny Sabuchovej. Kniha vás prenesie do legendami opradeného regiónu Podlasia, ktorý vám v našom rozhovore bližšie predstaví samotná autorka.

Šeptuchy rozprávajú príbehy regiónu Podlasia, ktorý je pre mnohých čitateľov neznámy. Ako ste sa o tomto lesnatom území medzi Poľskom a Bieloruskom dozvedeli?

Nie je za tým nič veľkolepé. V rámci jedného rozhovoru mi o šeptuchách povedala moja kamarátka jazykovedkyňa a poetka Katka Džunková. Z kontextu vyplynulo, že žijú v Podlasí – na hraniciach Poľska a Bieloruska a ja som sa o tento lesnatý kraj s atmosférou začala zaujímať. Iba tak – sama pre seba som si začala hľadať geografické informácie, gúglila som si obrázky. Odložila som si to kamsi do podvedomia, až som sa tam nakoniec rozhodla vydať a zažiť ten región osobne.

Liečiteľky tvoria neoddeliteľnú súčasť tohto regiónu a ich procedúry ste mohli vyskúšať na vlastnej koži. Správajú sa k nim miestni s rešpektom a predstavujú pre nich nádej pri liečení chorôb?

Šeptuchy predstavujú pre miestnych stále veľkú autoritu, vychádza to jednak z historickej mnohoročnej tradície a tiež z viery, ktorá sa ľuďom s liečením spája. Nádej je tiež veľmi veľký atribút. Za šeptuchami chodia ľudia, pre ktorých predstavujú mnohokrát poslednú nádej. Majú to zautomatizované, zažité. Vedia, že keď za nimi chodila ich prababka, babka, mama, mohli by pomôcť aj im.

septuchy

Autorka fotografie: Gabina Weissová

Legendy a mýty dotvárajú magickú atmosféru prostredia knihy. Stretli ste sa na svojich cestách s legendou, ktorá vám najviac prirástla k srdcu?

Priznám sa, že sa mi už všetky legendy tak pekne zliali do jednej, s časovým odstupom si uvedomujem, že všetky príbehy, ktoré mi miestni venovali, do seba zapadli a vytvorili akýsi celistvý zážitok, ktorý sa mi zapísal do pamäti. Intenzívnejšie si pamätám príbehy,  ktoré som počúvala na začiatku svojich ciest – Podlasie bolo pre mňa nové a bavilo ma zoznamovať sa s ním týmto spôsobom. Stačilo, že mi miestni hovorili, ako im šeptucha pomohla vysporiadať sa s duchom, ktorý im strašil v dome a videla som, že sa im naozaj uľavilo, že sú presvedčení, že im pomohla.

V knihe Šeptuchy používate aj poľské výrazy. Bolo pre vás jednoduché komunikovať s miestnymi obyvateľmi?

Vôbec nie, poľštinu som sa inštitucionálne začala učiť až po návrate, lebo sa mi ten jazyk veľmi páči a s Poľskom mám nejaké (pracovné) väzby. Než sme vycestovali, učila som sa po poľsky sama pár mesiacov, aby som mala aspoň nejaký chabý základ a spoliehala som sa na to, že sa postupne do toho jazyka „dostanem“, keď tam budem. Komunikovala som preto veľmi „slovenskou poľštinou“, prípadne mi pomohol fotograf Robo Tappert, ktorý hovorí po poľsky fluentne. Postupne som si jazyk naozaj „napočúvala“ a jednoduchšie som sa dorozumela aj sama.

septuchy

Autorka fotografie: Veronika Elekaničová

Zmenil sa váš pohľad na literatúru a písanie po získaní ceny Anasoft litera?

Radikálne sa nezmenil, akurát som si možno pod jemným náporom pozornosti dala na chvíľu pauzu. Zrazu som o tej knihe veľa hovorila, dostávala veľa otázok, ľudia ju aj moje písanie celkom pochopiteľne analyzovali a priznám sa, že na mňa doľahla únava. Z ceny aj z dotlačí Šeptúch sa, samozrejme, teším a vážim si to. 

Aké knihy čítate vy? Máte obľúbených autorov a autorky?

Asi neprekvapím, keď poviem, že čítam Olgu Tokarczuk, Bruna Schulza, Sándora Máraia či predstaviteľov magického realizmu. Mám však veľmi rada aj knihy vydavateľstva Absynt a Inaque, vždy sa teším na ich nové tituly. Veľmi ma zaujíma obdobie medzivojnovej Európy, nielen beletria s touto tematikou má doslova veľký priestor v mojej knižnici.