Prečítajte si ukážku knihy Priateľstvo od Silvie Avallone

Taliansku prozaičku a poetku Silviu Avallone môžete poznať vďaka knihe Odkiaľ je život dokonalý. Toto dielo sa stalo Knihou roka 2020 a príbeh o 18-ročnej Adele, ktorá sa v jedno ráno sama vyberie na zastávku autobusu, aby sa dostala do nemocnice, si nás získal už prvými riadkami.

S rovnakým nadšením sme sa pustili aj do autorkinej novinky Priateľstvo. Hrdinkami príbehu sú Elisa a Beatrice. Kedysi nerozlučné kamarátky, ktorých začiatok priateľstva sa nedá presne určiť. Bola to noc, keď sa Beatrice zjavila na pláži, náhle ako padajúca hviezda, so smaragdovozelenými očami, ktoré sa v tme leskli? Alebo to bolo neskôr, keď ukradli džínsy z elegantného butiku a utiekli na mopedoch? Koniec je istý. Uplynulo trinásť rokov, ale spomienka stále bolí. Začítajte sa s nami do krátkej ukážky.

Koniec jedného pohľadu

Pôvodne sme sa presťahovali do mesta T všetci traja spolu. 29. júna 2000 sme vyrazili autom Alfasud s troma kuframi a štyrmi gramami hašišu. Lebo matka prišla o prácu v Liabel a v tej istej chvíli sa rozhodla opäť to skúsiť s otcom.

Hovoriť v jej prípade, že sa rozhodla, nie je presné: riadila sa skôr náhlymi popudmi. V jedno aprílové, alebo možno marcové popoludnie sa vrátila domov, dosadla na pohovku v obývačke, kde som si robila úlohy a Niccolò kreslil draka, ktorého si chcel dať vytetovať. Presne si ju vybavujem: bezočivá štica, mrkvovo červené mikádo bez jediného sivého vlasu a nos dohora, pehy, žlté oči namaľované nafialovo ako mladé dievčatá.

Tipovali by ste jej polovicu rokov, aj pre drobnú konštitúciu a nepokojné telo večne v pohybe. Zapálila si cigaretu a vyhlásila: „Decká, odchádzame.“

Chodila som do posledného ročníka na nižšej strednej, brat do štvrtého na učilišti.

Niečo také sme absolútne nečakali.

„Vyhodili ma,“ oznámila nám a vyfúkla dym, „pre jedny gaťky.“ Ohromená sa usmiala. „Môže to znieť ako katastrofa, ale my z toho spravíme príležitosť.“

Vstala, prešla do predsiene a my sme ju nasledovali, ešte sme nechápali a už sme boli vydesení. Ona naopak euforická, akoby práve našla kľúč k šťastiu. Zdvihla slúchadlo, vytočila číslo.

Všetko sa odohralo priamo pred nami.

„Rozmýšľala som nad tým,“ spustila, „dajme si druhú šancu, Paolo. Sme ešte mladí, zaslúžime si ju. Naše deti nás potrebujú, ja potrebujem teba. A zmeniť prostredie, zmeniť život. Prosím ťa.“

A dala nám otca, ktorý bol vždy len hlasom v telefóne, nanajvýš mlčanlivým zjavením na Veľkú noc a na Vianoce, energicky pred nami zamávala slúchadlom: „No tak, povedzte mu niečo!“ Najprv Niccolò, potom ja. Ale boli sme takí rozhodení, že sme zo seba nedostali ani zvyčajné zhrnutie: „Všetko okej, v škole okej.“

Keď si to matka vzala do hlavy a z ničoho nič nás prinútila prerušiť život, opustiť mesto, kde sme sa narodili, dom, v ktorom sme vyrástli, aby sme sa presťahovali o viac než päťsto kilometrov ďalej, ani sme poriadne nevedeli, akým človekom je náš otec. Bol to muž, ktorý nám posielal peniaze, ktorý volal v nedeľu ráno, ktorého sme mali mať teoreticky radi, a čo ešte?

Nikdy nám nechýbal.

Ani mesto T sme bohvieako nepoznali: pláž, na ktorej sme znudení trávili dva týzdne okolo sviatku leta Ferragosto, keď nás k nemu matka poslala, a každý obed a večera boli kalváriou; promenáda s palmami a uschnuté oleandre; historické centrum s baštou, ktorú večne rekonštruovali. Narátali by sme nanajvýš dve či tri adresy priateľov od mora, ktorým sme nikdy nenapísali, ktorí sa z roka na rok tak drasticky menili, že každé leto boli vždy znova cudzí. Ale to, čo nás s bratom v to popoludnie vydesilo asi najviac, kým sme ešte držali slúchadlo v ruke, boli oni dvaja spolu. Absolútne sme nechápali, ako rezervovaný muž, univerzitný profesor, mohol naraziť na našu matku, spravit si s ňou dve deti a dokonca jej dať druhú šancu nie kedysi, keď boli deti ešte malé a možno by aj túžili po otcovi, ktorý by po ne chodil do školy, ale teraz.

Postavili sme sa proti tomu. Zo vsetkých síl.

Niccolò, vždy priamejší než ja, šmaril telefón o stenu.

„Zbláznila si sa?! Mám tu priateľov, mám tu basketbal, mám tu všetko,“ kričal. „Chýba mi rok do vyučného listu a ty mi zmeníš školu? Si úplne mimo? Choď si sama žiť s hentým! Nie som už decko, ktoré môžeš vláčiť hore-dolu. Choď do riti, mama!“

Prevrátil stoličku, zabarikádoval sa v izbe, prestal jesť za stolom, chodiť do školy, prepadol. Ja som sa obmedzila na hru na mlčanie: neodpovedala som na otázky, nezapájala sa do rozhovoru. Zakaždým som vyhrala.

O pár dní som vzala svoju posteľ – rošt, matrac, vankúš – a odtiahla som ju sama z matkinej izby, kde som dovtedy spávala, do Niccolòovej. Nevedela som zaspať bez jej vône, bez jej dychu, bolo mi do plaču, tak veľmi mi chýbala. Ale odolávala som. Každú noc sa Niccolò vracal čoraz neskôr, smrdel cigaretami, narážal do nábytku, zakaždým ma zobudil. Ráno som vstala a on ešte chrápal. Náš byt sa postupne premenil na sklad krabíc a my sme boli zabarikádovaní, bojkotovali sme upratovanie, slová, lásku. Matka nás chcela objať a my sme sa uhýbali.

Žiarlili sme, šialene sme žiarlili.