blog

Perpetuum immobile

streda 3. októbra 2018 11:02
St 3.10. 2018 11:02
29 minút čítania 29

Predstavujeme vám poviedky piatich finalistov (zoradené v abecednom poradí podľa priezviska autora) najprestížnejšej slovenskej literárnej súťaže v oblasti fantastických žánrov, Martinus Ceny Fantázie 2018. Finalisti postúpili z prvého kola súťaže spomedzi 120 prijatých poviedok na základe bodovania poroty v zložení: Pavol Rankov, Samo Trnka, Soňa Borušovičová, Erik Fazekaš a Juraj Búry. O konečnom víťazovi môže rozhodnúť práve váš hlas. Prečítajte si všetkých päť finálových poviedok a dajte hlas tej, ktorá si to podľa vás najviac zaslúži. Piatich z vás odmeníme novým zborníkom Fantázia 2018 a jeden môže vyhrať 50€ poukážku na nákup kníh. Hlasovanie sa začína 6. októbra a trvá dva týždne, do 20. októbra 2018 polnoci. Výsledky súťaže budú zverejnené 10. novembra 2018 na Medzinárodnom knižnom veľtrhu Bibliotéka v Bratislave.

Krútil na prstenníku obrúčkou, ale obrúčka tam už nebola. Darko Krivič sa toho zvyku nedokázal zbaviť.
Sedel na terase za domom a popíjal istrijské víno. Predlanské; zatiaľ najlepší ročník. Ostalo mu posledného pol barelu. Hltal dúšok za dúškom a obzeral si svoju starú vykrivenú figu. Rástla priamo pri bazéne a každý rok sa jej konáre naťahovali o čosi bližšie k vode. Mal dojem, že rastie iba preto, aby sa jedného dňa mohla namočiť.
Darko svoje najlepšie víno zajedal čerstvými figami. Boli fialové, mäkučké a celkom bezbranné. Vyzerajú ako vankúšiky pre trpaslíkov, pomyslel si, keď ich prstami stláčal a deformoval. Zjedol ich, až keď popraskali. Dužinu mali chrumkavú a sladkú. Takmer takú sladkú ako život, ktorý mal kedysi.
Pil, večeral a hral sa s osvetlením svojho bazéna. Na striedačku ho zapínal a vypínal; voda sa najskôr rozjasnila, aby vzápätí očernela ako figový lekvár. Pri tradičnej večernej zábave mal ideálny výhľad na najväčšiu záhadu svojho života. Za polstoročie, čo je na svete, nikdy nič podobné nevidel.
Díval sa na ten šuter a miešali sa v ňom pocity, ktoré sa bál pomenovať.
Šuter z vesmíru.
Meteorit.
Ubehli už dve ročné obdobia, odkedy mu pristál na pozemku. Napálil priamo do bazéna. Vrazil do dna, do jeho geometrického stredu a ostal tam zakliesnený. Darko nemal poňatia, čo je to za horninu. A už vôbec netušil, ako to hovädo z bazéna dostať. Má tú beštiu ťahať alebo páčiť? Rezať či píliť? Alebo slušne poprosiť mimozemským dialektom? Mal by zháňať na pomoc skôr bagristov či exorcistov?
Nevedel.
Napokon sa sám so sebou dohodol, že na pomoc neprivolá nikoho. Keby úrady zistili, že dopad ihneď nenahlásil, mal by nepríjemné opletačky. A tie potreboval ešte menej než balvan v strede bazéna.
Tajomstvo len tak-tak ustrážil, keď sa mu do domu nanominoval bratranec Marko. Dobrý chlap, ak sa nepočíta jeho spotreba alkoholu. Žena ho každých pár mesiacov vyhadzuje z domu ako pripálenú panvicu. Vždy ho pošle do exilu na dobu určitú, aj keď vždy kričí, že tentokrát navždy. Keď sa Marko rozhodol stráviť časť vyhnanstva na Darkovej usadlosti, majiteľ domu neskákal od radosti. Našťastie, Marko horninu vesmírneho pôvodu – celkom očividne trčiacu z dna bazéna – nezaregistroval. Tú nebezpečnú a nekoordinovanú hlavičku skákal v noci. Navyše až potom, čo do seba v sebaľútosti otočil pollitra rakije. Darko vtedy dúfal v jedno jediné: aby si ten chudáčisko o ostrý povrch kameňa nedorezal nohy.
Meteorit.
Šuter z vesmíru.
Už to bude šesť mesiacov, čo mu pristál na pozemku. Historici udalosť pokrstili ako Prvú orbitálnu kolíziu. First orbital collision, respektíve Première collision orbitale. Chorváti si ju nazvali po svojom: Velika kamena kiša (Veľký kamenný dážď). Pri vymýšľaní názvu asi záležalo najmä na tom, v akej bezpečnej vzdialenosti sa človek v ten deň nachádzal. V každom prípade, zaužívala sa skratka FOC, ktorá platila medzinárodne.
Počas udalosti sa zaevidovalo 176 potvrdených dopadov. Úlomky rôznych veľkostí na našu planétu padali tri a pol minúty. Bol to malý zázrak, že FOC-ka mala jedinú fatálnu obeť; smoliara, ktorý si na slovinskej diaľnici nevšimol čerstvú vyhĺbeninu na vozovke. Podobných tragédií by bolo istotne viac, no osemdesiat percent všetkých úlomkov skončilo v Jadranskom mori.
Darko Krivič mohol patriť medzi jednu z dvoch obetí. Nechýbalo veľa a preslávil by sa ako jediný pozemšťan, ktorého počas FOC-ky zabil meteorit priamym zásahom. Darko však pochádza z mestečka Sveta Marija na Krasu a asi práve Svätá Mária pri ňom stála, keď sa niekoľko sekúnd pred dopadom rozhodol vyliezť z bazéna. On sám to prisúdil obyčajnej náhode.
Bola to rana, akú človek zažije raz a nikdy viac. Z jednej svetovej strany vymlátilo na dome všetky okná. Darko bol presvedčený, že sa zem chveje ešte dlho po tom, čo už bolo po všetkom.
Ten pocit ho v ďalších týždňoch občas prebúdzal zo spánku.
Kontakt nenahlásil, aj keď to úrady označili za bezodkladnú povinnosť. Čakal, že mu príde niekto zazvoniť. Čakal, že sa dá dopad každého úlomku zmonitorovať nejakým seizmografickým prístrojom, ktorého existenciu predpokladal. Nikto mu však zazvoniť neprišiel, takže buď ten prístroj vôbec neexistuje, alebo je pre Istrijčanov príliš drahá jeho prevádzka.
Keď Darko Krivič pochopil, že o meteorite v jeho bazéne nikto iný netuší, bolo už na ohlásenie neskoro. Navyše, pohlcovala ho priam hypnotická zvedavosť. Premýšľal, či by k sebe zavolal svojich žiakov na exkurziu, keby sa to stalo v čase, keď ešte v Umagu učil fyziku. Bol zvedavý, no zároveň mal pred tým predmetom obrovský rešpekt. Síce nemal naštudované štandardné správanie sa meteoritov, no tento sa podľa neho správal neštandardne. Teplomer zavesený na vstupnom rebríku ukazoval po dopade v bazéne viac ako 40 stupňov Celzia. Okrem termálnych zmien získala voda aj iné zafarbenie. Darko však odtieň nevedel pomenovať. Zakaždým, keď sa do bazéna zapozeral, videl inú farbu a mal problém zaradiť ju do spektra.
Najväčšie znepokojenie však vyrážalo z tej veci na hladine.
Ten kruh.
Plával priamo nad kameňom a vyzeral ako vodný povlak. Ako nejaká dodatočná vrstva vodnej hladiny. Darko netušil, odkiaľ sa vzala tá istota, no bol presvedčený, že ide o dokonalý kruh; rovnako dokonalý, aký v 13. storočí nakreslil Giotto di Bondone voľnou rukou, aby pápežovi Bonifácovi VIII. ukázal svoju genialitu.
Tajomný kruh mal v priemere asi meter. Kraje boli po obvode mierne vyduté. Chlapovi so slabinou v priebežnom popíjaní vína mohli pripomínať pery vodnej príšery, ktorá sa prisala na hladinu s očakávaním, čo jej padne do tlamy. Darko ju rozhodne zasýtiť neplánoval. Do vody celé dni nenamočil ani len článok prsta.
Časom sa však strach rozležal a učiteľ fyziky sa nezaprel. Darko začal premýšľať viac pragmaticky.
Papuľa vodnej príšery? Nezmysel.
V bazéne, rovno nad zakliesnenou mimozemskou horninou, mu na vodnej hladine plával dokonalý kruh. Čím dlhšie sa naňho díval, tým viac mu pripomínal vstupnú bránu.
Je to portál, do čerta! Ale kam? Kam sa cez neho dá dostať?
Práve to chcel nejakým spôsobom zistiť. Trvalo mu celý deň, kým sa odhodlal. Chvíľu pracoval s myšlienkou, že do neznáma vyšle svojho kocúra. Sanšajn mal 12 rokov a za sebou krásny život, ktorému chýbala akurát majestátna bodka. Tou sa mohol stať práve výlet do iného sveta. No problém starého kocúra bola jeho paranoja z vody. Vždy keď sa s ním v náručí Darko priblížil k bazénu, skončil doškriabaný ako po útoku grizlyho.
Scenár s kocúrom teda zamietol a našiel inú alternatívu. Anorganickú. Mal pár topánok, ktoré nesedeli na jeho široké šľapy, takže vlastne iba zavadzali. Okrem toho, že mu boli zbytočné, mali aj ďalšiu vhodnú vlastnosť – vody sa nebáli.
Darko Krivič sa teda naklonil nad okraj bazéna, čo najviac to šlo. Chcel mať istotu, že bezpečne trafí. Jeho takmer nenosená neznačková teniska opísala krátku trajektóriu a dopadla priamo do tlamy vodnej príšery.
Čľup.
Teplá mnohofarebná voda vyšplechla a ozvalo sa zasyčanie; také, ako keď na rozpálenú panvicu dopadne kvapka vody.
Pssssss.
Darko Krivič hľadal na dne bazéna, hľadal v záhrade a aj všade možne po okolí. Hľadal aj na druhý deň, keď už bol celkom triezvy. Topánka však nikde – neostal po nej ani smrad. Neotrasiteľná viera niekdajšieho učiteľa fyziky v logiku a pevné prírodné zákony dostala tvrdú ranu. Rovno na koreň nosa.
Do bazénu vylial dávku chemického čistidla a povlak do večera zmizol. Meteorit zostal naďalej zakliesnený do dna, kvočal tam ako mŕtve zviera; nič nevyžaroval a pôsobil vyhasnuto. Bazénu sa vrátila pôvodná farba aj normálna teplota. Darko niekoľkokrát skontroloval pH a odhodlal sa dokonca okúpať (s odvahou, pravdaže, pomohlo istrijské). Z vody vyliezol živý, celý a zrejme aj zdravý. Ďalšie dni sa sledoval, no nič nezvyčajné nespozoroval.

Každodenné problémy pomohli a život sa vrátil do pôvodných koľají veľmi rýchlo. Na nezvestnú tenisku myslel čoraz menej. Zážitok vytesnil a boli dni, keď bazén a jeho neštandardnú výbavu na dne vôbec nekontroloval. Na prítomnosť meteoritu si spomenul v čase, keď sa uňho ubytoval bratranec Marko, no hneď ako si ho manželka stiahla domov, hornina z vesmíru Darka Kriviča opäť prestala zaujímať.
Nech mala voda v mojom bazéne akékoľvek netypické vlastnosti, vzorky k dispozícií nie sú. Teniska sa pravdepodobne roztavila. V priebehu dňa prišlo k neutralizácií – zrejme pod vplyvom čistiacej chémie (chlór?!?). Meteorit je po vychladnutí nečinný a sterilný. Vzorka vody v bazéne po stabilizácií sústavy neindikuje nič neštandardné (pH v norme). Síce tomu nerozumiem ani za prd, ale taký je život.
To bolo vysvetlenie, ktoré si poznačil do zápisníka. Pokúšal sa ním upokojiť, keď sa občas stretol v zrkadle. V tejto snahe bol dlhý čas úspešný. Všetko sa zmenilo až dnes ráno, keď oberal prvú tohtoročnú úrodu figovníka.
Našiel ju na strome – bola zaseknutá v korune. Najskôr netušil, na čo sa to vlastne díva, pretože ju nespoznal.
Keď ju držal v ruke naposledy, bola skoro nenosená. Dnes ju našiel v katastrofálnom stave, ledva držala pohromade. Dokázal by ju roztrhnúť na polovicu holými rukami. Navyše, topánku rovno skrz podrážku prerastal jeden z konárov. Figovník ju postupne pohlcoval svojím kmeňom. Pomaly, no neodvratne sa z nej stávala súčasť stromu. Metaforicky aj doslovne.
Darkovi Krivičovi, bývalému učiteľovi fyziky, to nedávalo zmysel. Botanika síce nebola jeho odbor, no vedel, že príroda niečoho takého schopná je. Vedel, že aj obyčajný figovník by dokázal absorbovať ľudskú topánku, ak by mal dosť času. Potreboval by aspoň dvadsať rokov, premýšľal jeho vnútorný hlas.
A potom Chorvát nahlas zvolal: „Sveta Marija na Krasu!“
Mohol byť jeho starý a krivý figovník naozaj taký trpezlivý? Šialenú teóriu o tom, že strom s topánkou žili v symbióze celé desaťročia, nedokázal vyhnať z hlavy. V tú noc sa v posteli prehadzoval až do východu slnka.

Zaspať sa mu podarilo niekedy nad ránom. Na necelé dve hodiny. Keď sa zobudil, najprv intuitívne skontroloval kalendár. Všetko sa zdalo byť v poriadku. Škrtal sa siedmy deň v mesiaci, a to znamenalo jednu tradičnú návštevu.
Prišlo poludnie.
Slnko bolo na oblohe prišité zlatou niťou a pod ním, po červenej hline kráčal muž. Šesťdesiatnik s mimoriadne nezdravým držaním tela. Kríval na pravačku a vždy, keď na ňu preniesol ťažisko, zjavila sa grimasa ostrej bolesti. Ľavú ruku mal ohnutú v pravom uhle a snažil sa ňou udržiavať rovnováhu. Dýchal s otvorenými ústami a vyčerpane odfukoval ako parník.
Domagoj Prica kríval k Darkovi Krivičovi po cestičke z červenej hliny. Scéna, ktorá sa siedmeho v mesiaci opakovala od januára po december. Domagoj nikdy nemeškal a vždy dorazil v čase, keď bolo Slnko najvyššie. Darko už suseda očakával. Sedel na verande pred domom a hojdal sa na stoličke.
Zbadali sa a zamávali si.
„Darko Krivič, môj najmilší sused.“
„Domagoj Prica, môj najbližší sused.“
Prvých pätnásť viet ich debaty bolo vždy rovnakých. Opakovali sa slovo za slovom ako modlitba recitovaná spamäti.
„Ako pozerám, chôdza pre teba nie je žiadna prechádzka.“
„A veru dobre vidíš.“
„Za pohár istrijského?“
„Ak ťa môžem poprosiť.“
Darko už mal pohár pre suseda pripravený. Domagoj istrijské nikdy neodmietol. Hostiteľ nalial doplna a svoj poloprázdny pohár zarovnal.
„Ďakujem.“
„Máme pekný čas.“
„Ale áno, máme, máme,“ zakýval Domagoj hlavou napriek tomu, že sa sťahovali mračná a fúkal vietor.
„Ako ubiehajú dni na opačnom konci Šestej ulice?“
„Ťažko, veru ťažko.“
„A čože vo veci?“
„Hlboko do vrecka, dragi prijatelj,“ posťažoval sa sused svojmu hostiteľovi silným čakavským dialektom.
„Nuž, doba nie je ľahká,“ skonštatoval Darko.
„Veru nie je.“
Obaja susedia sa v tomto momente rozhovoru zakaždým odmlčali, aby sa mohli dychtivo napiť istrijského. Následne z úst Domagoja Pricu vyliezla tá povestná, posledná pätnásta veta.
„Takých tisíc kún by stačilo a bolo by lakše…“
Ďalej sa už rozhovor uberal vždy iným smerom. Raz to bol rozbitý kotol, inokedy padnutý plot či botrytída, ktorá napadla vinič. O problémy núdza nebola, dôvod na pôžičku sa vždy našiel. Darko Krivič niekedy odolával jeden pohár, inokedy dva či tri. Návšteva Domagoja Pricu však mala vždy rovnaké finále: Darko sa zdvihol, vošiel do domu, a keď sa vrátil na terasu, položil na stôl tisíc kún chorvátskych. Domagoj svojím silným čakavským dialektom celú minútu ďakoval.
Lova vrátim deviateho, hneď ako bude v ruke dôchodok. Nech ostajem do kraja života proklet, ak to bude inače.“
Po poskytnutí úveru sa fľaša istrijského dopila, otvorila sa druhá a občas aj tretia, pri ktorej susedia debatovali do západu slnka. Vínko bolo prvotriedne analgetikum, Domagoj domov odkráčal bez krívania.
Ubehli dva dni a dlžník naozaj opäť kráčal cestou z červenej hliny. Slovo vždy dodržal a susedovi niesol peniaze. Celá transakcia mala jediný háčik: Domagoj namiesto tisícky vrátil osem stoviek, zvyšok sľúbil do konca mesiaca. Darko Krivič sa zvyšku nikdy nedočkal a na chýbajúce dve stovky reč už nikdy neprišla. Takto sa to opakovalo mesiac čo mesiac. Až dodnes.
„Takých tisíc kún by stačilo a bolo by lakše…“
K vysvetleniu sa Domagoj tentoraz nedostal, Darko mu razantným hlasom skočil do reči a jeho prosbu usekol už v zárodku.
„Domagoj, sused môj najbližší…“ dolial víno obom. „Na tvoju žiadosť budem dnes musieť povedať nije.“
Dlžník v šoku stratil niť myšlienok – nebol nachystaný na takýto verdikt. Darko Krivič z náprsného vrecka vybral dôkladne poskladaný kus papiera, rozložil ho a otočil na suseda. V prvom stĺpčeku boli krasopisom vypísané mesiace (a roky). V druhom stĺpčeku boli vypísané požičané sumy, v treťom vrátené a nakoniec nesplatené. Darko mohol pokojne použiť opakovacie znamienko, no on každý mesiac rozpísal samostatne. Nakoniec celú tabuľku hrubo podčiarkol a pod čiarou zakrúžkoval jediné číslo – dlžnú sumu poskladanú z priebežne sa hromadiacich dvestoviek.
„Pozri,“ zaťukal na tú cifru prstom.
Bola vysoká, oveľa vyššia ako Domagoj (ktorý si žiadne tabuľky neviedol) čakal. Sám však tušil, že tento úverový model jedného dňa vyčerpá potenciál. Už vedel, že ten deň práve nadišiel.
„Tie peniaze naspäť nechcem, kamarát, ale ďalšie už odo mňa dostať nemôžeš.“
Darko to oznámil vrelo, priateľsky a ohľaduplne, no tiež jednoznačne a definitívne. Ďalšie vyjednávanie nebolo možné. Susedia spoločne dorazili fľašku istrijského, no druhú už neotvorili. Domagoj sa svojmu priateľovi pred odchodom vážnym tónom ospravedlnil a za všetko poďakoval.
Darko sa za ním dlho díval, ako kráča po červenej hline naspäť domov. Vypili toho málo, takže Domagojova chôdza nemohla byť rovná. Trpel, no okrem bolesti bolo v jeho krívajúcom kroku tentokrát aj niečo navyše.
Hanba.
Darko Krivič sedel na terase, točil neexistujúcim prsteňom a celý akosi posmutnel. Akoby tušil, že on a Domagoj Prica spolu pili a debatovali naposledy.

„Miestni hovoria, že hlina v tejto zemi očervenela cez vojnu. Zafarbila ju krv našich predkov, ktorí položili životy za budúcnosť svojich detí. Viem, že sú to iba legendy starých materí, no dobre sa tomu verí. Asi tomu chcem veriť naďalej.“

Darko počas dňa nič nezjedol a večer ho dobehol hlad. V kuchyni sa vedel obracať, no dnes na komplikované recepty nemal náladu. Vytiahol z komory dve konzervy: fazuľu v paradajkovom pretlaku a tuniaka v šťave.
Pssssss, ozvalo sa, keď sa na rozpálený teflón rozlial nálev z ryby. Na plynovom sporáku si jedlo ohrial a sadol si s večerou za stôl. Fľaša istrijského – jeho verná spoločnica – chýbať nemohla.
Jedálenský stôl mal štyri stoličky, no používala sa jediná. Zvyšné tri mu pripomínali, že pri niektorých chybách neexistujú druhé šance. Pripomínali mu to každý deň tým, aké boli v tomto dome zbytočné.
Keď naplnil žalúdok, natiahol sa za keramickým hrnčekom. Pôvodne bol čisto biely, no spestrovali ho temperové kresby. Mali detský rukopis, boli nesúmerné, náhodné a nedokonalé, čím boli tiež unikátne. Chytil hrnček do rúk a prebehli ním ďalšie silné spomienky.
Zo všetkých maličkostí mu najviac chýbal ten neprestajný krik. Nedalo sa pri ňom sústrediť na prácu. Bolo nemožné v takých podmienkach redigovať odbornú literatúru. Prial si svätý pokoj; dožadoval sa ho čoraz nástojčivejšie, čoraz nervóznejšie. Toho vytúženého ticha sa napokon dočkal. Ale až potom zistil, aké je mučivé, keď je trvalé a večné.
Do zdobeného hrnčeka si nalial istrijského. Premýšľal nad minulosťou a kládol si nezodpovedateľné otázky.
Akým spôsobom by som žil život, keby som dostal rovnakú šancu ako teniska? Šancu na návrat. Sú ľudia odsúdení na to, aby opakovali tie isté chyby znovu a znovu? Bol pád meteoritu na môj pozemok náhoda? Alebo je to hodená rukavica od niekoho zhora? Pre mňa-za mňa, volajme ho pokojne Stvoriteľ. Sleduje môj mizerný život, napcháva sa pri tom pukancami a už sa na tú šedivú márnosť nemôže dívať…
Darko si dával veľký pozor na to, aby to bolo iba nevinné premýšľanie. Nesmela to byť sebaľútosť, ktorú neznášal v celej podstate. Pobral to od matky, ktorá vravievala, že sebaľútosť je iba pieseň pre slabochov. Ani raz tú ženu nevidel plakať, ani raz ju nevidel sťažovať sa, že je na všetko úplne sama. Hrdý Darko pamiatku svojej matky pošpiniť nemienil. Pozbieral sa, hodil do seba poctivý dúšok istrijského vína a poslal jej bozk do neba, aj keď veľmi vážne pochyboval, že práve tam tá bezbožná (no aj bez toho úžasná) žena napokon skončila.

Vo fľaške dunela ozvena a nad nedojedenou fazuľkou lietala mucha. Pre opitého Darka Kriviča bola vlastná hlava žalárom. Chyby minulé sa mu miešali s tými prítomnými. Pristihol sa dokonca pri tom, ako ho mrzí, že od neho Domagoj dnes nedostal ešte jednu šancu. V hlave znel jeho vlastný hlas, ktorý bol jeho najväčším kritikom.
Čerti si berte celých tisíc kún. Aj keby z nich nevrátil ani jedinú, čo tam po prekliatych peniazoch. Odohnal som jediného kamaráta, s ktorým som vedel podebatovať. Jediného, ktorý so mnou udržal krok pri fľaške. Odohnal som všetko, čo malo význam. Neostal tu už nikto.
Výčitiek bolo priveľa a boli v presile. Napriek všemožnej snahe sa to v ňom nakoniec zlomilo a Darko Krivič sa rozplakal. So slzami v tvári hladil maľovaný hrnček a objímal prázdne stoličky. Sám sebe sa hnusil, no bolo mu to celkom jedno.
Vypustil zo seba všetko – bol to starý čierny spálený olej. Potom pospájal všetky štyri jedálenské stoličky ako vagóny vláčiku. Ľahol si na ich tvrdé drevo a totálne vyčerpaný zaspal. V košeli a teplákoch.
Počas spánku sa veci pohli vpred. Darko vrazil do stola a prevrhol fľašu istrijského, ktorá pri páde zavalila stojan na vajíčka. Ten sa už asi polroka na svoj pôvodný účel nepoužil; nemohol, lebo posledných šesť mesiacov v ňom bolo usadené niečo úplne iné. Drobný úlomok meteoritu.
Bol malý. Mal veľkosť a tvar mužského miešku v chladnom prostredí. Darko ho našiel odpočívať na dne bazéna, pár dní potom, čo sa odhodlal po FOC-ke prvýkrát okúpať. Spočítal, že sa z toho pôvodného vesmírneho telesa (asi z planéty) muselo odlomiť minimálne trikrát, aby vznikol tento drobec.
Preto ho nazval úlomok na tretiu.
A teraz prišlo ku štvrtej kolízií: zrútila sa naňho fľaša istrijského, v ktorej ešte trochu vína ostalo.
Stojan sa rozbil, kamienok vypadol, istrijské sa rozlialo. Boli to tri situácie, ktoré sa museli udiať spoločne. Úlomok na tretiu sa vo vínnej mláke povaľoval celú noc. Keď sa Darko nadránom zobudil, bolo mu horúco, akoby spal pri krbe.

Kamienok bol asi desaťkrát menší než jeho materský kus z bazéna. Napriek tomu vyžaroval veľké množstvo tepelnej energie. Teplomer v kuchynke ukazoval viac ako 30 stupňov Celzia. Košeľu aj tepláky mal Darko celkom prepotené. Keď si uvedomil, čo je zdrojom tepla, na počkanie vytriezvel.
Úlomok nevyžaroval iba teplo, ale aj ťažko definovateľné farby. Tie pulzovali z maličkých dierok na povrchu. Hornina vďaka tomu pripomínala skamenený ementál. Jedálenský stôl bol suchý, no Darko si všimol fľaky po istrijskom. Mohol si tak predstaviť hranice vínneho jazera, v ktorom sa meteorit cez noc namáčal. Stôl však nemal látkový obrus, ktorý by rozliate víno vpil, a za tých pár hodín sa alkohol úplne vypariť nemohol.
Tekutinu musel absorbovať kameň!
Aj keď to bola teória, ktorá bola poriadne pritiahnutá za vlasy, Darkovi dávala perfektnú logiku. Do zápisníka si poznačil toto:
Istrijské víno (predlanské, zatiaľ môj najlepší ročník) nefunguje ako palivo iba pre človeka, ale aj pre špecifické horniny vesmírneho pôvodu. Tomu aspoň nasvedčujú fakty odhalené na základe náhodných udalostí. Úlomok meteoritu (váha: 75 gramov) počas niekoľkých hodín (aproximácia: 4 – 7) vstrebal približne deciliter 12-percentného alkoholu. Momentálne javí známky činnosti: je vrelý, farbistý a sála teplo.
Darko po sebe poznámky prečítal a zahľadel sa do prázdna. Naraz mu šklblo v ruke.
Ak to prebralo ten malý, preberie to aj ten veľký!

Úlomok nebol žeravý, bol iba veľmi horúci. Nedal sa chytiť do rúk a Darko musel použiť taktické kliešte. Do pokresleného hrnčeka napustil vodu a kamienok doň hodil, ležérne, akoby to bola obyčajná šumivá tableta. Voda sa ihneď zafarbila a zahriala. Cítil to na dlaniach, keď hrnček oblapil. Nalepil pohľad na svoj experiment a napäto čakal. Voda v pohári začala mierne peniť a vibrovať. Pripomínalo mu to indukčnú reakciu. Alebo minizemetrasenie, ktoré malo epicentrum priamo v keramickom hrnčeku.
Či tam prebiehal proces chemický alebo fyzický, to napriek svojim vedomostiam posúdiť nevedel. Výsledok reakcie ho neprekvapil: na hladine sa vytvoril známy povlak. Bol rovnaký ako ten v bazéne spred niekoľkých mesiacov, aj keď rozmerovo oveľa menší. Keď vznikol, voda v hrnčeku prestala vibrovať a celá sústava sa stabilizovala. Pretrel si rukou spotené čelo.
„Vyrobil som si ho. Vyrobil som si portál,“ vykĺzlo mu z úst.
A mal pravdu.
Poprechádzal sa. Nepokojne pendloval z jednej strany kuchyne na druhú. Obkukoval ten výtvor z každého uhla a šúchal si pritom bradu, ktorú už celé týždne zanedbával. Hrnček ani na moment nespustil z očí. Ruka medzitým nahmatala misku, kde si odkladal prebytočné mince. Prvé, čo chytil, vytiahol. Päť kún. Môže byť. Z pošvy na opasku vytasil svoj taktický gerber, ktorého kliešte použil pred chvíľou. Teraz potreboval čepeľ. Zaryl ňou do mince a poznačil si ju.
Prišiel k hrnčeku a čakal na správny moment.
Žiadny správny moment však neexistoval. Nebolo na čo čakať, minca putovala do vody.
Čľup.
Pssssss.
Darko Krivič sa usmial.
Chvíľu sa díval do hrnčeka. Nadvihol ho, položil ho. Otočil hlavu doľava, otočil hlavu doprava. Po skúsenosti s teniskou už nebol prekvapený, že nič nevidí. Pozrel sa pod stôl, no tam našiel iba črepy z rozbitej fľaše. Minca žiadna. Zdvihol hlavu aj nad seba, akoby existovala šanca, že bude minca visieť vo vzduchu. Až potom, čo vylúčil túto absurdnú možnosť, mu napadlo pozrieť sa naspäť do misky, z ktorej peniaz zobral. Keď sa k nej blížil, bol už celkom presvedčený, že ju tam nájde. Tá istota vychádzala z niečoho, čomu nerozumel.
Minca s nominálnou hodnotou päť kún tam bola.
Jej niklové striebro bolo mierne načernasté, a to napriek tomu, že táto zliatina medi, niklu a zinku sa používa práve preto, že je voči oxidácii inertná. Musela tam ležať poriadne dlho. Skontroloval rytinu a rytina tam bola. Nebolo žiadnych pochýb.
„Stroj času,“ vyslovil.
A opäť mal pravdu.

Keď utekal schodmi do pivnice, od vzrušenia ho svrbeli končeky prstov. Zasvietil. Pohľadom prebehol po 80-litrovom nerezovom sude a po tabuľke, ktorá označovala ročník výroby. Predlanské, zatiaľ najlepšie, aké bolo v týchto končinách vykvasené – na tom sa zhodne celá severná Istria.
Bola to mimoriadne vlhká sezóna, ktorá priala hubovým plesniam. Nikdy predtým sa nedosiahla taká hladina resveratrolu. Aj keď Darko Krivič hovorieva, že dokonalosť je stav nedosiahnuteľný, v onú jeseň sa podarilo niečo, čo sa na dokonalé víno podobalo určite najviac.
V sude ostalo asi 50 litrov. Darko spotrebu obmedzil na dve fľašky za týždeň, aj keď toto svoje pravidlo sem-tam porušil (najmä keď ho navštívil Domagoj). Bolo mu jasné, že dlhšie ako pol roka mu zásoby tohto bezkonkurenčného ročníka nevydržia. A preto sa rozhodol, že to vyskúša s vínom lanským; pitné a aj chutné, samozrejme, ale inak lepší priemer. Nebolo mu ho ľúto na experiment s nejasným výsledkom. Chytil dve fľaše za hrdlo a presunul sa k bazénu.
Na meteorit zapichnutý do dna sa dnes Darko díval inak. Ako na ženu, ktorá v mužovi po dlhej dobe prebudila vášeň. Postával pri bazéne, v ruke držal fľaše a uvažoval. Úlomok na tretiu sa nabil, keď sa máčal v rozliatom víne na stole; dostal sa do priameho kontaktu. Vypúšťať a opäť napúšťať 48 000 litrov vody v bazéne sa mu však zdalo komplikované a najmä drahé.
Zjednodušil to. Fľašky otvoril a nalial ich rovno do vody. „Veď uvidíme,“ švihol plecami a posadil sa do plážového ležadla.
Víno si chvíľu zaplávalo a potom sa rozptýlilo – po chvíli už nebolo viditeľné voľným okom. V tom objeme vody by ho nenašiel ani lakmusový papierik. Darko sledoval, ako sa nič nedeje a veľmi rýchlo ho to prestalo baviť. Bazén bude musieť vypustiť, aj keď vodu menil pred piatimi dňami. Spláchne do záchoda štyristo kún.
Jebi se!“ zanadával si. „Nemohol som ten šuter obliať minulý týždeň, keď som mal starú vodu?“
Do tej nelacnej operácie sa mu nechcelo, a tak najprv spratal neporiadok v kuchyni. Zamietol črepy, poutieral stôl a umyl nakopené špinavé riady. Popri tom dumal. Na kuchynskej linke narazil na nedopitý pohár Domagoja Pricu. Ten chudák bol taký deprimovaný Darkovým verdiktom, že pred odchodom nedopil najlepšie víno, aké sa v tomto kraji stočilo. Také niečo predtým neurobil, ani keď mal v pohári oveľa slabšie ročníky.
Darko na neho pomyslel a opäť ho premohli výčitky.
Čo asi robí ten starý invalid? Čo ak tie peniaze nutne potreboval? Ani som sa jeho problém vypočuť neunúval. Mohlo to byť tento mesiac niečo vážne a ja som ho odohnal ako besného psa. Nepomohol mi predsa on sám, keď mi zatekalo cez strechu do domu? V hustom lejaku so mnou strechu fixoval, zmrzačiť sa pri tom mohol ešte väčšmi ako je. Ani kunu vtedy nezapýtal. Ako sme sa toho dňa nasmiali, keď si roztrhol o klinec na rebríku svoje protektky. Dieru na zadku mal väčšiu než ja tú v streche. Od rehotu nás skoro pridusilo. Moja strecha, môj problém, môj rebrík s klincom, jeho gate. Ani vtedy nezapýtal. Ako odškodné mu stačili dve fľašky, ktoré sme spolu vyprázdnili na verande, kým dážď buchotal na opravenú strechu. Veru dobrý sused to bol. Čoby bol, ešte stále je! Večer sa za ním zastavím. Áno, zastavím. Čerti si berte celých tisíc kún. Aj keby z nich nevrátil ani jedinú, čo tam po prekliatych peniazoch. Je to môj jediný priateľ.
Darko Krivič vyšiel na terasu. V ruke nedopitý pohár Domagoja Pricu, v diaľave žeravý pomaranč vyliezal spoza horizontu. Chlipol si z vína a potočil so svojím neexistujúcim prsteňom. Ešte raz skontroloval bazén, či sa nestal zázrak. Nestal. Voda bola číra, studená a kameň na dne odpočíval ako zadupnutý chrobák.
Nepamätal si, že by svojej ruke dával akýkoľvek povel. Tá napriek tomu odrazu švihla zápästím a pohár istrijského sa vyklopil do bazéna. Pohár predlanského istrijského. Lepšie povedané, to, čo v ňom zostalo.
Boli to ledva dva deci. Chcelo by to štvrť milióna takýchto „rozliatí“, aby sa bazén s rozmerom 8 krát 4 metre naplnil do výšky 150 centimetrov. Do toho oceánu však práve pristála dvojdecová kvapka. Červenkasto-purpurová, lesklá a krásna, plná vône a najmä chuti, no svojím objemom úplne zanedbateľná.
Darko ju odprevádzal pohľadom. Čakal, kým si zapláva, kým sa rozptýli a navždy stratí. Čakal a čakal a díval sa a čakal. Jej molekuly sa však od seba neoddeľovali. Naopak, mali k sebe čoraz bližšie. Z rozliatej vínnej machule sa začala tvoriť zrazenina, homogénna, no stále tekutá guľa. Užívala si voľnosť a vznášala sa ako zatúlané mláďa medúzy. Trvalo to pár sekúnd. Potom nabrala veľmi konkrétny smer.
Meteorit, ten studený a nemý kus kameňa, ju k sebe ťahal ako magnet. Červenkasto-purpurová guľa vínnych molekúl mierila ku dnu; priamočiaro, neodvratne a akoby aj ochotne. Keď mal meteorit zrazeninu na dosah, vtiahol ju cez deravý povrch do svojho vnútra. Absorboval ju do posledného atómu.
Kŕmenie sa skončilo.
V ruke jediného diváka sa medzitým triasol prázdny pohár.

Sústava sa nabila. Celé to prebehlo presne tak, ako predtým v hrnčeku, akurát v iných proporciách. Vibrácie neboli pocitovo také intenzívne, na rozdiel od pohára bol bazén uzemnený. Farby, teplota a napokon aj povlak s portálom – to všetko si mohol Darko na svojom fiktívnom kontrolnom protokole poodškrtávať. Nepochyboval o tom, že je všetko funkčné a pripravené.
Na rad sa konečne dostala aj druhá teniska. Topánka, ktorá už pol roka nemala pár.
Čľup.
Pssssss.
Zmizla.
Našiel ju v škatuli, z ktorej ju pár minút predtým vytiahol. Takmer nenosená topánka teraz vyzerala stále rovnako dobre. Bola ako nová – zrejme za sebou nemala veľmi dlhú cestu. Muselo to súvisieť s množstvom vína, ktoré meteorit vstrebal.
A možno práve takto by sa dala kalibrovať veľkosť časového skoku, pomyslel si Darko. Energia, ktorú mal kameň v čase príletu, preniesla prvú tenisku vzad o desiatky rokov. Dva deci istrijského stačili na skok o koľko? O pár dní? Bola to teória, ktorú mohol bývalý učiteľ fyziky ladiť iba empiricky. Pokusmi.
Ako nastaviť parametre skokov – to bol jeden otáznik. Ešte stále však netušil, či je stroj stavaný aj na organických cestujúcich. Už si viac-menej overil, že portál zachováva molekulárnu štruktúru topánok či mincí. Ale ako by obstál živý tvor? Čo ak ho portál pri prenose prevráti naruby a vypľuje s vnútornosťami visiacimi z tela? Aj s touto možnosťou musel počítať.
Aspoň kým ju nevyvráti.
Oba otázniky sa rozhodol vyriešiť naraz. Paranoidný kocúr Sanšajn po ruke nebol. Zrejme vytušil hrozbu vopred a už vyše týždňa sa doma nehlásil. Nič neobvyklé. Intervaly svojej neprítomnosti kocúr predlžoval s vekom. Teraz pokoril predchádzajúci rekord o viac ako dvojnásobok. Aj keby sa doma nachádzal, bol by z neho maximálne divák chystajúcich sa experimentov svojho pána.

Darko Krivič pristúpil ku klietke. Králik, ktorého si vybral, ešte nemal meno. Bola to tretia generácia chovu, s ktorým začal tesne pred FOC-kou a krátko po tom, ako ho prepustili zo školy. Potreboval obživu a mal rád perkelty – to boli hlavné dôvody. Ale ako držal toho bezmenného králika za uši, napadla ho mrazivá myšlienka. Čo ak si zadovážil králiky, lebo chcel byť pripravený na udalosti, ktoré sa práve dejú? Na udalosti, o ktorých ešte vtedy netušil? Čo ak má už cestu v čase za sebou? Je možné, že si to nepamätá?
Podišiel k bazénu a pozrel sa do vody. „Čo si zač?“ spýtal sa nahlas. „Kam si dal moje spomienky na budúcnosť?“
Meteorit podľa očakávania mlčal, no zato králik pišťal a bezmocne trepotal vo vzduchu labami.
„Koľkokrát idem touto cestou? Koľkokrát som už držal toto zviera za uši?“
Darko Krivič hľadal odpovede, ktoré v tejto časovej rovine nemal. Vedel, že existuje jediná cesta, ako ich získať: pokračovať v pokusoch. Upevnil králikovi okolo krku svoje vodotesné hodinky s gumeným remienkom značky ProEndurance, ktoré používal, keď sa chodil potápať na Kanegru. Králikovi sa ozdoba nepáčila; prskal a syčal na všetky strany, no tým sa jeho odpor začínal aj končil.
„Drž sa, kamarát. Uvidíme sa o chvíľu,“ prehovoril naňho Darko. „Možno si ma ešte budeš pamätať.“
Člup.
Pssssss.

Nemal žiadnu poruchu. Jedno ucho, druhé, štyri končatiny – všetko na správnych miestach. Zvuky vydával rovnaké, srdce mu bilo a dokonca aj dýchal. Euforický Darko ho našiel v klietke, z ktorej ho pred pár minútami za uši vytiahol. Skontroloval displej vodotesných enduranciek. „Sveta Marija na Krasu,“ zašepkal. Bol by sa azda aj prežehnal, keby mal po kom zdediť tieto gestá.
Na enduranckách svietil iný čas, no bol to dátum, ktorý ho šokoval – hodinky ukazovali trinásteho. Na kalendári u Darka v kuchyni bola zaškrtnutá osmička. Cesta králika (ktorý medzitým dostal meno Albert) trvala päť dní. Plus-mínus. Darko si východiskový údaj poznačil, i keď bez znalosti presného objemu vína v Domagojovom pohári z neho nemohol urobiť prvú referenčnú hodnotu.
„Kým spočítame mierku, ešte si párkrát zacestuješ, kamarát,“ oznámil Albertovi, keď ho vracal do klietky, nech si odpočinie. Pohladil ho po srsti a podal mu mrkvu. Vychudnutý Albert po nej skočil, ako keby týždeň nejedol.
„Ja hlupák!“ chytil sa Darko za hlavu. „Celých päť dní si tu bol iba na sušenom sene, ty chudáčisko.“
Našťastie, dávkovač na vodu bol napojený na dažďovú zbernicu. Filtrovanú. Bez tohto podomáckeho systému by Albert neprežil. Už takto mu išlo o život. Darko vedel, že pred ďalším pokusom bude musieť problém so stravou vyriešiť.

Darko testoval stroj celý zvyšok dňa. Zatiaľ však netušil, ako dlho by meteorit vydržal prirodzene nabitý. Po každom pokuse bazén chemicky prečistil chlórom. Halogén sústavu zneutralizoval a vynuloval. Áno, vynuloval – to bol ten najpresnejší výraz. Kameň sa po aplikácií chémie vypol, portál na hladine sa zatvoril a sústava sa dostala do nulového bodu, v ktorom sa dali zadefinovať nové parametre skoku. Darko Krivič všetky zistenia zapisoval a za pochodu vytváral terminológiu.
Výtvor nazval Hydrobázický časostroj.
Alberta vrátil v čase 17-krát. Zakaždým pri inom objeme istrijského paliva. Potreboval čo najširšiu vzorku, aby dokázal vyčísliť koreláciu medzi množstvom vína a veľkosťou časového skoku. Králika vysielal na cesty minútové, ale aj týždňové. Aj keď ho pred cestami vždy nadopoval nutričnými injekciami, pri dlhších skokoch tŕpol, či zviera nájde v klietke živé. Potravu do zásoby mu nechať nemohol – z časového hľadiska to nedávalo zmysel. Albert potreboval jedlo v minulosti, a to mu mohla dať iba mladšia verzia Darka, no tá v tom čase ešte nevedela, že onedlho vyrobí stroj času.
Alebo som to vedel, a preto to Albert vždy prežije?
Darko uvažoval, no v časových paradoxoch sa napokon celkom stratil. Prispelo k tomu aj palivo do meteoritu, z ktorého si priebežne ulieval. Okrem Alberta choval na pozemku aj ďalších pokusných králikov, ktorí boli jeho rezervou. K svojmu ušatému cestovateľovi si však počas experimentovania vytvoril puto. Veď práve s jeho pomocou nakoniec so západom slnka dokončil algoritmus.
Postupnosť nebola aritmetická. Platilo, že čím väčší skok, tým menej dodatočného vína. Odhad Darkovho vzorca bol výrazne presnejší na menšie vzdialenosti. Albertove intradenné cesty dokázal trafiť s odchýlkou niekoľkých sekúnd, čo ho nesmierne povzbudilo. Z jeho pohľadu fungoval Hydrobázický časostroj spoľahlivo. Ako endurancky. Bola to síce spoľahlivosť relatívna, dosiahnutá v rámci možností, ale pre Darka mala mimoriadny význam. Bez toho by posun k ďalšej fáze experimentu nepripustil.
Odhodlaného Darka Kriviča však ďalšia fáza ťahala za fúzy a šepkala mu: „Poď ku mne, miláčik.“

Slnko už dávno zmizlo v zákope. Darko postával na záhrade, opieral sa o krivý figovník, popíjal kvalitu a díval sa na hŕbu zeminy.
„Viem, čo by si mi povedala, mamo. Prestaň rozprávať na ten kus kameňa ako pochabý a choď robiť voľačo užitočné,“ Darko pokľakol a pohár s vínom vyložil na náhrobok. „Idem, mamo, už o chvíľu idem, prišiel som ti povedať len jednu vec…“ Položil ruku na kameň a nadýchol sa. „Prišiel som ti povedať, prečo nepôjdem až za tebou.“ Nadýchol sa ešte raz, pretože minul všetok vzduch. „Tak po prvé, nemám dosť vína,“ zasmial sa. Smiech rýchlo privolal, nech mu za viečkami zadrží vlhkosť. „Potreboval by som aspoň 54 litrov, a toľko už nemám. Jednoducho, bol to príliš dobrý ročník,“ odpil si a dúšok pováľal v ústach, kým ho prehltol. „A po druhé… viem, že by si to nechcela. Čo zomrelo, to je mŕtve. Viem, mamo, pamätám si to dobre a nerád by som išiel takú diaľku, len aby si ma vyťahala za uši,“ pousmial sa a utrel si líce. Potom zobral pohár a postavil sa. „Nehnevaj sa, že som ťa vyrušil mojou debatou s kameňom. Odpočívaj.“

Topánky obuté, tisíc kún nachystaných. Posledná fľaša istrijského, rezervovaná na pitie, pripravená takisto. Čas na odchod za kamarátom.
Mal som mu o tom šutri povedať hneď, pomyslel si Darko. Pod topánkami mu praskala červená zem. Jej farbu pod nočnou oblohou nerozoznával, no poznal ju aj po slepiačky. Matka mu o ich kraji rozprávala vždy, keď sa dalo. Povedala všetko, až kým sa nestala jej súčasťou.
Darko Krivič kráčal a uvažoval. Kráčal a uvažoval tak silno, až ho začal opäť svrbieť rozum. Musel zastaviť a už v tej chvíli vedel, že sa vráti. Nemôže odísť bez toho, aby to aspoň nevyskúšal. Kameň v bazéne ho priťahoval rovnakou silou, ako k sebe priťahoval vínne zrazeniny. Podľahol a na červenej hline sa otočil. K Domagojovi Pricovi už napokon nikdy nedorazil.

Vedel presne, koľko musí skočiť v čase, aby dostal druhú šancu. V zápisníku pod množstvom rovníc a výpočtov sa tento údaj nedal prehliadnuť; cieľový dátum podčiarkol niekoľkokrát. Ešte dôležitejšie však bolo množstvo vína. Pri tejto premennej sa nesmela stať chyba. Darko výpočty overil skúškami správnosti a na ich základe prichystal dvadsaťsedem litrov predlanského istrijského. Palivo na Cestu odlial do demižónu.
Premýšľal, či keď dorazí do cieľového času živý a zdravý, či sa mu potom, po rokoch, podarí opäť rovnako dobrý ročník. Možno netrafí kombináciu. Možno vznikne úplne nová niť udalostí, pri ktorých nebude existovať nielen tento skvostný ročník istrijského, ale ani Prvá orbitálna kolízia. Možno sa vesmírne telesá v novej verzii času na našej obežnej dráhe nezrazia.
Možno.
Bolo mu to jedno. Ako najlepšie víno, aké tento svet pil, tak aj stroj času môžu pokojne zmiznúť v časových paradoxoch. Počuť znovu ten otravný krik, to je jediné, na čom teraz záleží.
Vedel presne, koľko musí skočiť v čase, aby dostal druhú šancu. Ale tak ďaleko neskočí. Určite nie prvýkrát. Králik Albert, 17-násobný cestovateľ časopriestorom, skúsený veterán z rodu Oryctolagus cuniculus domesticus, by si možno trúfol. No Darko Krivič sa chystá na premiérový časoskok človeka. Ako hovorievala jeho matka: „Radšej opatrný a živý ako odvážny v hrobe.“
Odlial si do odmerky toľko kvapiek istrijského, koľko tvrdil vzorec. 15-sekundová cesta do minulosti bude na prvý pokus stačiť. Pri tom, ako kŕmil meteorit vínom, na moment zapochyboval. Aj keď nemal čo stratiť, ozval sa v ňom pud sebazáchovy. Dostal strach. Vlastne ho to celkom upokojilo. Uvedomil si, že je stále pri zmysloch. To farebné nočné divadlo však bolo také úchvatné, že strach z neznáma bol zrazu iba akýsi vzdialený a cudzí pocit, na ktorý si nedokázal rozpamätať.
Samozrejme, s odvahou pomohlo aj legendárne istrijské.
Endurancky budú cestovať s ním, takže mu rozdiel v časoch neodmerajú. K terase teda priniesol závesné hodiny z domu. Oprel ich o stôl, aby mal na ciferník dobrý výhľad. Sledoval sekundovú ručičku a čakal, kým narazí na celú minútu. Pokrútil obrúčkou, ktorá nebola, zatvoril oči a skočil.
Počul čľup, no pssssss už zaznelo vo svete, ktorý preňho neexistoval.

Listy krivého figovníka tancujú vo vetre. Niekde v diaľke mravčí starý kocúr. Hladný králik žuje posledné zvyšky zásob a na jednom z koncov Šestej ulice istý Domagoj Prica otáča posledné kuny dôchodku.
Medzitým, na druhom konci Šestej ulice stoja pri bazéne dvaja úradníci. Špeciálny útvar, vnútroštátne záležitosti. Jeden z nich študuje denník, ktorý pred chvíľou objavil v dome. Druhý čupí pri bazéne a obzerá si kameň zarazený do dna. Za posledného polroka videl desiatky úlomkov Jadranského meteoritu, tento nie je ničím výnimočný (okrem toho, že je zarazený do dna bazénu).
„Keď ho nájdeme, bude mať čo vysvetľovať,“ povie úradník zapozeraný do vody.
Jeho kolega v ústach pováľa grepovú lízanku. „Toho nájdeme ležať niekde v jarku. Hore vtákom.“
„Prečo myslíš?“
„Ožran a blázon,“ opisuje kolega a prevracia listy denníka.
„Ukáž sem.“
Úradníci si vymenia úlohy. Prvý teraz študuje dno bazénu, druhý obsah zápisníka. A starý kocúr ich pozoruje z bezpečnej vzdialenosti.
„Zaujímavé čítanie. Píše, že objavil cestovanie v čase.“
„Iste. A ja som objavil náhradnú dieru do zadku.“
„Je k tomu aj vzorec.“
„Ja k tomu priložím aj nákres.“
„Množstvo istrijského vína vstrebaného meteoritom ovplyvňuje veľkosť časoskoku priamo úmerne, a to v tomto pomere…“ cituje vybranú pasáž úradník, kým sa jeho kolega nahlas smeje. „Už som videl, počul a čítal všeličo, no tento chlapík je z inej ligy,“ hodnotí, ako v denníku lustruje ďalej.
„Z ligy magorov.“
„Hm, zaujímalo by ma, prečo do toho svojho vzorca nezahrnul hmotnosť.“
„Čo vravíš?“
„Vravím, že hodiť do stroja času 80-kilového chlapa a 5-kilového králika predsa musí byť rozdiel, nie?“
„Povedal z náhradnej diery do zadku môj zmätený kolega.“
„Ty asi klasikov žánru sci-fi nečítaš, inak by si…“
„Porozprávaš mi to inokedy, Roko,“ zruší ho kolega a prehodí lízanku z jedného kútika na druhý. „Teraz spíš hlásenie a poďme nájsť toho blázna.“
Muži opustia pozemok. Starý kocúr opatrne prichádza k vode a pije. Zafúka vietor a rozvlní pokojnú hladinu bazéna, do ktorého padne ďalší list figovníka. Hladné králiky s nádejou dvíhajú hlavu a vystierajú uši. Vzápätí si sklamane znovu ľahnú na seno.

Čľup. Pssssss.
Darko vlhkosť pri dopade necítil. Namiesto do vody sa ponoril do vlastného vedomia. Mal čas na jednu jedinú, veľmi krátku myšlienku. Nestihol si položiť ani len otázku, nieto ešte na ňu nájsť odpoveď. Tak krátko trval prvý ľudský časoskok.
Keď otvoril oči, bol skutočne tam – naspäť vo svete živých a fyzicky existujúcich. Iba jeden detail nesedel: miesto, na ktorom sa objavil. Šokovala ho neprítomnosť pevnej opory pod nohami.
Okamžite sa ho chopila gravitácia.
Znovu padal.
Čľup. Pssssss.
Opäť čas na presne jednu myšlienku. Otázku tentoraz stihol. (Kam som sa vrátil?)
Čľup. Pssssss.
Odpoveď už nie, ledva sa stihol nadýchnuť.
Čľup. Pssssss.
Skontroloval hodiny na terase.
Čľup. Pssssss.
Dlhá tenká ručička sa posunula dozadu, no iba o jedinú sekundu. (Sekundu?)
Čľup. Pssssss.
Hodiny prakticky stáli na mieste.
Čľup. Pssssss.
Otázok bolo zrazu viac. (Čo sa stalo?)
Čľup. Pssssss.
Pýtal sa samého seba, jednu po druhej. (Ako to vypnem??)
Čľup. Pssssss.
Najskôr nimi živil nádej. (Domagoj…)
Čľup. Pssssss.
Potom už len zúfalstvo.
Čľup. Pssssss.
Jeho svet nebol väčší než sekundová ručička, no času bolo viac než dosť.
Čľup, pssssss, čľup, pssssss…

Martin Petro

Moja romanca s Martinus Cenou Fantázie sa začala v roku 2016. Spomínam, že pri prvom postupe to bola číra radosť z novej spisovateľskej méty. Pri tom druhom to bola radosť iná, boli to skôr splnené očakávania. Tentoraz som skutočne prekvapený, pretože sa k porotcom údajne vôbec nedostali moje darčekové koše (rozobrali ich zrejme na pošte). Vymýšľať tretí finálový medailón za 24 mesiacov nie je žiadna prechádzka novembrovou Bibliotékou, ak sa teda nechcete recyklovať. Všetko dôležité je v tých prvých dvoch. Tancovať, spievať a vyzerať som sa medzitým nenaučil – naďalej radšej píšem.   Perpetuum immobile je jedna z poviedok pripravovanej zbierky a podporiť ju sa oplatí. Lakmusový papierik vedcom z Inštitútu v Šenkviciach potvrdil, že hlasy, ktoré jej pošlete, liečia astmu a ploché nohy. Námet sa zrodil na svadbe, v malebnom kaštieli pani Magálovej. V pokročilej hodine sme – nie práve triezvi a nie práve oblečení – skákali do bazéna. Neviem, aká mágia sa tam udiala, no príbeh o hydrobázickom časostroji sa mi napísal v hlave ešte skôr, ako som sa vynoril. Zvyšok – to už je história.

Články autora

Náš Instagram